Škodná v univerzitnom revíri

Pochybné udeľovanie titulov, nelegálne vyberanie školného, nedostatok garantov študijných programov, nefungujúce akademické senáty. Informácie podobného charakteru sa už stali neoddeliteľnou súčasťou mediálneho spravodajstva. Univerzitné vzdelanie, ktoré malo u nás cveng, je v kóme. Buď dostane životodarný impulz, alebo ukončí svoju pozemskú púť. Supy z pochybných vzdelávacích inštitúcií už netrpezlivo pokyvkávajú hladnými krkmi. Úpadok vysokého školstva v SR sa začal paradoxne v čase, ktorý mal priniesť jeho nevídaný expanzívny rozvoj. Zrušenie ideológie a uplatňovanie akademických práv a slobôd po novembri 1989 sľubovali rozmach myšlienok, nových nápadov, tvorivosti a vzdelania. Pomocou nich sa malo plánované hospodárstvo zmeniť na konkurencieschopnú poznatkovo orientovanú ekonomiku. Po dvadsiatich rokoch však nemalé množstvo vrcholných vzdelávacích inštitúcií zverené právomoci nezvláda. Svetový unikát Prvé údery zasadili vysokému školstvu politici. V roku 1997 premiér Vladimír Mečiar zakladal doslova na zelenej lúke prvé politicky motivované univerzity (Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Trenčianska univerzita a Akadémia umení v Banskej Bystrici). Všetky mali veľký problém získať akreditáciu. Študentov, ktorí za nič nemohli, zneužívali ako živý štít. V ďalšom období pokračoval so zriaďovaním ideologicky zafarbených škôl kabinet Mikuláša Dzurindu. Parlament odhlasoval Univerzitu J. Selyeho v Komárne a Katolícku univerzitu v Ružomberku. Vrcholní predstavitelia štátu neodolali nutkaniu zakotviť svoje programové princípy priamo do vzdelávania. Keď v roku 1999 schválili prvú neštátnu vysokú školu na Slovensku, nespustila sa len lavína vzniku súkromných, ale aj verejných vzdelávacích zariadení, neraz s pochybným renomé. A dosiaľ ju nik nezastavil. Výsledok? Slovensko sa stalo svetovým lídrom v počte univerzít na jedného obyvateľa. Vďaka tomu máme v súčasnosti 23 verejných a štátnych vysokých škôl a 12 súkromných. Pobočky v celkovom počte 60 pôsobia prakticky v každom okrese. Daň za takéto rozhodnutia platíme dodnes. Nie náhodou má Trenčianska univerzita také vážne problémy. Nelegálne školné Začiatkom nového tisícročia sa na slovenských vysokých školách rozmohol nový biznis. Cez rozličné spoločnosti s ručením obmedzením a pochybné inštitúty začali niektoré vyberať od študentov nelegálne školné. De iure bola škola zadarmo (vtedajší zákon garantoval bezplatné vzdelanie v dennom aj externom štúdiu), v skutočnosti však poslucháči platili nemalé poplatky. Situácia vyvrcholila v decembri 2003, keď vtedajší minister školstva Martin Fronc navrhol pozastaviť akademické právomoci jednej z fakúlt Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Rektor Milan Murgaš všetkých suverénne, miestami až bezočivo, presviedčal, že jeho škola zákon neporušuje. Pritom bolo aj slepému jasné, že ak záujemca o štúdium neprevedie na konto vzdelávacej eseročky predpísanú sumu, študovať nebude. Odvahu povedať dosť našla len Študentská rada vysokých škôl. Učitelia však svojich kolegov nepotopili. To bol posledný veľký pokus, keď sa v akademickej samospráve niekto vzoprel proti nemorálnym praktikám. Akademický senát ako divadlo Dnes už nad podobnými škandálmi všetci len mávnu rukou. Akoby si zvykli. Novela zákona o vysokých školách z roku 2007 oficiálne zaviedla poplatky za externé štúdium, to však nebráni napríklad Prešovskej alebo Trenčianskej univerzite naďalej vyberať školné. Okľukou. Napokon, v súkromnej spoločnosti sa sprostredkovateľská provízia oveľa ľahšie stratí. Spôsob, akým si predstavuje rozumné narábanie s financiami, predstavil verejnosti odchádzajúci trenčiansky rektor Miroslav Mečár. V rámci služieb poskytovaných pobočke univerzity v Kežmarku uzavrel so šéfom tamojšieho inštitútu zmluvu, podľa ktorej mala univerzita len za tento zimný semester zaplatiť inštitútu 49 450 eur. Stredná škola, ktorá prenajímala priestory aj študentom z ďalších dvoch univerzít, však podľa denníka Pravda za celý minulý rok dostala nájomné len 4 583 eur. Zvyšok peňazí ostal inštitútu. Napriek tomu, že slovenské vysoké školy hospodária s prostriedkami zo štátneho rozpočtu v objeme niekoľkých miliárd korún, prakticky neexistuje mechanizmus sankcionovania alebo dokonca vyvodenia hmotnej zodpovednosti voči funkcionárom, ktorí očividne nekonajú v záujme školy. O poškodzovaní dobrého mena ani nehovoriac. Kým na začiatku tohto desaťročia viedol rebríček podivuhodných praktík banskobystrický rektor Milan Murgaš, v jeho závere ho bezkonkurenčne tromfol Miroslav Mečár. Rýchlokvasené diplomy, nefungujúci akademický senát, a najmä spôsob, akým sa drží vo svojej pozícii, je dehonestáciou každého pedagóga či vedeckého pracovníka, ktorý si svoju prácu robí dobre a poctivo. Tragédiou súčasného stavu je, že funkcionári, ktorí by po takých vážnych zisteniach mali sami okamžite abdikovať, sa na svojich postoch recyklujú a bezočivo sa ostatným vyškierajú do tváre. Nefungujúca samospráva Najslabším ohnivkom celého systému, na ktorom stojí slovenské postsocialistické vysoké školstvo, je akademická samospráva. Nástroj, ktorý zaručuje školám možnosť, aby sa spravovali samy, zlyháva. Ako je možné, že napríklad akademický senát ako najvyšší orgán vysokoškolskej samosprávy v Trenčíne je už dlhodobo nefunkčný? Vie si niekto predstaviť štát, kde by stále vznikali pochybnosti o zákonnosti parlamentu? Krajinu, kde by opoziční poslanci po každom hlasovaní spochybňovali legitimitu vlády a žiadali vyhlásiť všetky zákony za neplatné? Sotva. Morálna kríza vysokého školstva zašla priďaleko, Mikolajovo ministerstvo je prakticky bezbranné. Môže síce nariadiť kontrolu a vyhrážať sa obmedzením akademických právomocí, v konečnom dôsledku sa to však dá veľmi ťažko zrealizovať. Zákon o vysokých školách síce pozná „obmedzenie výkonu pôsobnosti orgánov verejnej vysokej školy“, no musia to odsúhlasiť najmenej dvaja z troch oficiálnych reprezentantov – Rada vysokých škôl, Študentská rada vysokých škôl alebo Slovenská rektorská konferencia. Skúsenosť z roku 2003 ukázala, že najmä učitelia sa tohto nástroja očividne boja. Oprávnene. Obmedzenie akademickej samosprávy je veľmi silná zbraň, ktorá môže vytvoriť nebezpečný precedens. Navyše sa vážne paralyzuje aj fungovanie reprezentantov vysokých škôl. Študentská rada sa už dlhšie potáca na hranici nefunkčnosti – nie je schopná uzniesť sa ani na základných otázkach. Zástupcovia študentov pre nezáujem o veci verejné a nízku účasť vo voľbách do akademickej samosprávy o aktuálnych škandáloch mlčia. O nič lepšie na tom nie je ani Rektorská konferencia, ktorá vlani v novembri zažila najväčší otras vo svojej histórii, keď sa členstva v nej vzdal rektor Univerzity Komenského František Gahér. Svoj krok odôvodnil tým, že inštitúcia, na čele ktorej stojí, má rovnakú váhu hlasov ako ktorákoľvek malá novozriadená vysoká škola. „Rektori súkromných vysokých škôl majú spolu 30 percent hlasov, hoci reprezentujú len sedem percent študentov,“ ilustruje Gahér tento nepomer. Jeho rozhodnutie len potvrdzuje, že nekontrolovateľný vznik nových vzdelávacích inštitúcií školstvo výrazne oslabuje. Ako byť opäť zodpovednými? Kríza, v akej sa ocitlo vysoké školstvo, si vyžaduje okamžité riešenia. Predovšetkým treba hľadať konsenzus vo vlastných radoch. Rektori aj dekani by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť voči celej spoločnosti a prestať s uprednostňovaním osobných záujmov. Výsledkom musí byť zlúčenie viacerých škôl, ich roztriedenie na kvalitné a menej kvalitné a možno aj zánik niektorých z nich. A bokom nesmú zostať ani tí, ktorých sa to dotýka najviac – študenti. Najmä oni by si mali uvedomiť, že slabá úroveň vzdelávania im na ceste k úspešnej kariére nepomôže. Práve naopak, zbytočne odčerpáva prostriedky zo štátneho rozpočtu, ktoré by sa dali použiť oveľa užitočnejšie. Štruktúra akademickej samosprávy je navrhnutá spôsobom, ktorý vyžaduje intenzívnu spoluprácu všetkých zložiek, a tá sa začína predovšetkým aktívnym aj pasívnym volebným právom. Akú legitimitu však majú reprezentanti, ktorých zvolí desať percent študentov? Sama o sebe v tomto prípade nezmôže nič ani jedna zložka. V prvom rade musia byť všetky zainteresované strany úprimné samy k sebe. Začať radšej v menšom, ale nasadiť latku vysoko. Kvalitní pedagógovia a zanietení študenti budú priťahovať kvalitných pedagógov a zanietených študentov. Toto úsilie by malo podporiť práve ministerstvo školstva prostredníctvom razantnej reformy financovania vysokých škôl, ktorá nebude založená na počte študentov, ale na kvalite štúdia. Ak by vysoké školy ostali v stave, v akom sú dnes, o desať rokov budeme môcť po odchode posledného kvalitného pedagóga do dôchodku odpojiť elektrický prúd, zamknúť dvere a nechať budovu developerom, aby ju zbúrali. Tí si na školské areály najmä v centre veľkých miest brúsia zuby už dlhšie.