Medzi mestom a citmi

V dnešných časoch iste nie je nedostatok píšucich žien. Naopak, vynárajú sa z kultúrneho podhubia ako plávky po letných búrkach a je ich zrazu toľko, že človek sa nestačí čudovať, odkiaľ sa všetky tie spisovateľské kométy berú, kto ich číta a kupuje. A najnovšie – romány píše celé Slovensko, najmä ženy. Autoriek kníh je dnes na Slovensku viac ako banánov, ktoré voľakedy tiež neboli. Isto sa nedajú všetky prečítať, ale existuje tu odôvodnené podozrenie, že mnohé sa podobajú jedna druhej ako vajce vajcu, hoci niektoré majú mimikry kraslice. Rovnako je však isté, že na Slovensku je len jedna Milka Zimková. Je to tá, ktorú sme nikdy nevideli v značkových rúchach novodobých vestálok a ktorá nikdy nepíše na objednávku priemerného publika. Vždy hovorí a píše vlastným podrezaným jazykom, ale za jej písaním cítiť rovnako ubolenú ženskú dušu ako vášeň rozradostneného srdca. Vášnivým srdcom sú napísané jej monodrámy, na ktoré chodí už niekoľko generácií, vášnivé srdce majú jej knihy Pásla kone na betóne, No a čo, Bez slov, No a to! Možno nemá za sebou masy čitateliek, ale má a vždy bude mať svojich verných, ktorým záleží na tom, na čom postavila svoju hereckú, spisovateľskú i ľudskú pozíciu: prostota, úprimnosť, láskavosť, humor a – pravda. Nikdy nezabudnem, ako sme v košickom Tescu pred desiatimi rokmi prezentovali jej knižku Bez slov náhodným návštevníkom tejto východoslovenskej mekky konzumu. Pre mňa sa vtedy plenér hypermarketu v dotyku s ľuďmi, o ktorých ide v Zimkovej knižkách, stal trhom márnosti. Milka sa objavila vo svojom „pseudovalalskom kostýme“ a ľudí zaujatých tovarmi a nakupovaním sa aspoň trocha pokúšala zaujať aj ona. Pravdaže, en général vyhrali tovary a nákupy, a po tom všetkom zostala iba nádej, že tí Milkini nakupujúci hrdinovia si doma po rozbalení nákupov azda predsa len spomenú aj na jednu spomedzi seba, čo im ich jazykom chcela povedať čosi naliehavé, čo im v tom zhone možno uniklo, a možno nazrú do tej knižky, ktorú im ponúkala. Spomínam si na túto humorno-veľavážnu situáciu preto, lebo sa mi zdá typická pre literatúru, ktorú píše Milka Zimková a ktorá je kuchynskou knihou rozporov medzi konzumentskou a, povedzme, ľudskou či ženskou dušou. Milka Zimková ako by už dávno pochopila, že morfondírovať a moralizovať o veľkých problémoch súčasnosti prózou jednoducho nemá zmysel. Na zlosť snobov, ktorí by v jej písačkách najradšej našli to, čomu sami nerozumejú, a na zlosť nevedomcov hľadajúcich recepty na zaplnenie prázdnej duše, Milka Zimková predkladá svojim čitateľom svoje autentické – zmyslové, citové intelektuálne – útržky zo života, spomienky, postrehy alebo prosté zažité epizódy. A spája ich do uhrančivého rozprávania, ktoré má svoju neodolateľnú vnútornú logiku, mimoriadnu naliehavosť a takmer výnimočnú hĺbku. Provokuje, nalieha, prosí. A zakaždým sa prihovára: v mene lásky, dobra, porozumenia. Nech sú to hocijako veľké slová, možno práve ony najlepšie vystihujú doterajšiu Zimkovej tvorbu, a teda aj najnovšiu knihu poviedok InterCity. Už v samotnom mnohoznačnom názve (vlak intercity, niečo medzi mestom a ľudskými citmi, mesto a čo s ním súvisí) je obsiahnutá protirečivosť spomenutého košického milieu, v ktorom sa premávajú ľudia so svojimi osudmi v sebe a oddávajú sa fascinácii leskom postindustriálneho sveta, i protirečivosť pozície spisovateľky, ktorá tak ako napríklad postava jednej z poviedok Perún cez smiech priznáva: „Všetci trpia, len nemôžu povedať, ako to bolí“. Takých poviedok, ktoré často nie sú ani poviedky, je v knižke osemnásť. Všetky sú vyrozprávané s humorom, iróniou, vo všetkých sa za prostým nedvojzmyselným diskurzom ukrývajú tragédie, drámy, pohnuté osudy ľudí z mäsa a kostí. A všetky obsahujú aj autorkin sen o nebolesti, nežiali, netragédii. A ešte: všetky načierajú až do mytologických hlbín Šariša, kam sa autorka neprestajne musí vracať z city (Bratislavy) po city (pravosť detstva, pravosť dievčenských túžob), lebo práve tam cíti naozajstný tlkot srdca. Milka Zimková sa aj touto knižkou radí k autorským originálom východného Slovenska, akými sú Stanislav Rakús, Milan Zelinka, Ján Patarák, Václav Pankovčín, Peter Juščák, ktorých písanie je plné zázračných studničiek, vyčarovaných z hlbočín kraja. (Milka Zimková: InterCity, Kalligram 2009) Pozvánka na výstavu Do nákupných centier sa chodí na nákupy a za zábavou. Do bratislavského Avion shopping city sa môžete vybrať aj za umením. Sídli tam galéria EGO, ktorá si stanovila cieľ presadiť tvorbu výrazných osobností súčasnej slovenskej výtvarnej scény so silným umeleckým egom.V týchto dňoch v nej môžete navštíviť výstavu Nová energia. Predstavuje tvorbu 23 maliarov, ktorí prinášajú na našu výtvarnú scénu novú energiu, nové prístupy k maľbe. Nejde pritom len o mladých autorov. Svoje diela na nej prezentujú aj pedagógovia, ich súčasní či bývalí študenti, dnes už renomovaní výtvarníci. Výstava potrvá do 31. marca 2010. (ep) Vystavujúci autori Stano Balko, Alexandra Barth, Robert Bielik, Stano Bubán, Michal Černušák, Ivan Csudai, Michal Czinege, Peter Daniš, Matej Fabian, Michal Gavula, Ján Hlavatý, Rudolf Janák, Ivan Kolenič, Juraj Kollár, Juraj Oravec, Marek Ormandík, Juraj Púchovský, Marcel Sedlák, Silvia Sekelová, Stano Stankoci, Milan Vagač, Ivona Žirková