Dlhá cesta k zblíženiu
Pred 160 rokmi, 7. marca 1850 sa v Hodoníne narodil Tomáš Masaryk. Jeho otec, Ján Masaryk zo susedných slovenských Kopčian bol kočišom na cisárskom panstve. Matka Terézia, rodená Kropáčková, pochádzala z Hustopečov. Česko-slovenské dieťa... Do ľudovej školy chodil Tomáš v Hodoníne, do strednej v Hustopečoch, Brne a vo Viedni. V roku 1876 získal prvý doktorát vo Viedni dizertačnou prácou Podstata duše u Platóna. Na štúdiách v Lipsku sa zoznámil s Charlottou Garriguovou z newyorského Brooklynu. V roku 1878 sa s ňou oženil a neskôr prijal k svojmu aj jej priezvisko. V roku 1882 nastúpil na miesto mimoriadneho profesora na Karlovej univerzite v Prahe. Po dlhom názorovom spore takmer s celým českým národom sa mu podarilo dokázať nepravosť podvrhnutého ,,ranostredovekého“ zelenohorského a kráľovodvorského rukopisu. Masaryk sa angažoval aj politicky. V roku 1891 ho zvolili za poslanca ríšskeho snemu, no po dvoch rokoch sa svojho mandátu vzdal. Založil vlastnú Realistickú stranu. Roku 1907 sa znovu stal členom rakúskeho parlamentu. V zahraničnom odboji Po vypuknutí prvej svetovej vojny odišiel Masaryk do Talianska, odtiaľ postupne do Švajčiarska, Paríža a Londýna. Prednášal vysoko postaveným osobnostiam o probléme malých národov. Zoznámil sa s Milanom R. Štefánikom, ktorý mu vymohol audienciu u vplyvného francúzskeho politika Aristida Brianda. V roku 1916 sa ustanovila Česko-slovenská národná rada ako vrcholný orgán zahraničného odboja, ktorý sa postavil na stranu Dohody, koalície štátov čeliacej vojenskej agresii cisárskeho Nemecka a Rakúsko-Uhorska. V nasledujúcom roku organizoval spolu so Štefánikom československé légie v Rusku. Po významnej bitke pri ukrajinskej obci Zborov cestoval 23 dní vlakom až do Vladivostoku. Spojené štáty uznali 2. septembra 1918 Národný výbor ako reprezentanta českého a slovenského národa a 27. októbra minister zahraničných vecí Rakúsko-Uhorska gróf Július Andrássy mladší akceptoval 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona. Tým nechtiac zatĺkol posledný klinec do rakvy mnohonárodnostnej monarchie. V Prahe deklarovali vznik Československej republiky 28. októbra. Bez toho, aby predstavitelia slovenského národa o tom vedeli, sa o dva dni v Turčianskom sv. Martine prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi. Národné zhromaždenie v Prahe 4. novembra jednomyseľne zvolilo Tomáša Garrigua Masaryka v jeho neprítomnosti za prezidenta ČSR. Do vlasti sa vrátil až 20. decembra vlakom z Rakúska cez České Velenice. Po búrlivom privítaní ešte v ten deň zložil v parlamente prezidentský sľub a aj s rodinou prvý raz prenocoval na Pražskom hrade. Úprimný vzťah k Slovensku Masarykov vzťah k Slovákom a k ich kultúre bol iný, bezprostrednejší ako u väčšiny ostatných českých politikov. Počas štúdií vo Viedni si určité slovenské povedomie nielen uchoval, ale aj prehlboval. „Vtedy som sa veľmi živo zaoberal vzťahom Slovákov a Maďarov, lebo v mojej vlastnej rodine boli prípady úplného pomaďarčenia,“ uvádza v stati napísanej po slovensky v Petrohrade na požiadanie budúceho diplomata Vladimíra Hurbana, syna Svetozára Hurbana Vajanského. Vyšla v tamojších Slovenských hlasoch 22. októbra 1917. Vo Viedni sa zoznámil aj s dielom básnika Jána Kollára prostredníctvom prof. Antona Šemberu, mladšieho Kollárovho kolegu na univerzite. Masaryk si cenil Kollárove myšlienky o česko-slovenskej vzájomnosti, ale nevyhýbal sa ani kritike jeho romantizmu a poňatia národnosti. V auguste 1887 prišiel prvý raz do Martina, kde chcel lepšie spoznať Slovákov. V neďalekej Bystričke si našiel letný byt. „Vyhliadol som si toto miesto preto,“ priznal sa neskôr, ,,aby som pracoval pre česko-slovenské zblíženie a zjednotenie.“ V Námestove sa zase spoznal s Pavlom Országhom Hviezdoslavom. Prvé stretnutia s Vajanským Národný život v Martine v tom čase najviac ovplyvňoval spisovateľ a politik S. H. Vajanský. Masarykov prvý rozhovor s ním, za prítomnosti Jozefa Škultétyho, sa pretiahol až do rána. Potom sa pomerne pravidelne stretávali v Bystričke, Martine i Prahe. Masaryka s Vajanským spájali najmä názory na postavenie Slovákov v Uhorsku a záujem o Rusko. Zblížili sa aj ich rodiny. Masarykovci sa postarali o Vajanského manželku Idu, keď sa liečila v Prahe. Istý čas u nich bývala najstaršia Vajanského dcéra Viera (neskôr vydatá za Rudolfa Markoviča). Počas svojich pražských štúdií ich navštevoval aj Svetozárov mladší brat Bohuslav. Náznaky osudovej roztržky Začiatkom roku 1889 pomáhal Masaryk Vajanskému získať peniaze na stavbu Národného domu v Martine. Poslal list Karlovi Kramářovi do Viedne. Tu sa však začínajú črtať prvé náznaky neskoršej roztržky. O návšteve martinských národovcov napísal Kramář Josefovi Kaizlovi do Prahy: „Včera tu boli Slováci. Podľa všetkého k spojeniu vedie ešte dlhá cesta. Oni si našu vzájomnosť predstavujú tak, že my ich budeme podporovať materiálne a oni si svoju slovenčinu budú pestovať ďalej, nanajvýš sa budú porušťovať. To všetko sa nedá prelomiť cez koleno. Dnešné pomery politické sú pre toto spojenie nevýhodné.“ Kramářova reakcia Masarykovi na túto tému sa síce nezachovala, ale mal asi podobný tón. T. G. M. na ňu odpovedal: „Som rád, že máte o Slovákoch takýto názor. Poslal som ich k Vám, aby ste ich poznali, lebo pre ďalšie naše plány je ich triezve posudzovanie nevyhnutné. Tak, ako Vy usudzujete, usudzujem i ja, preto som tam išiel a chodím k nim a nadväzujem osobné kontakty pre budúcnosť... Snaha odlíšiť sa od nás literárne vedie ich teraz k rusofilstvu slovnému i politickému... Pravdaže tlak Maďarov tiež vykonáva svoje.“ Budúci čs. prezident súhlasil aj s názorom Karla Havlíčka Borovského, že je potrebná česko-slovenská jednota, inak však posudzoval jazykovú otázku. Havlíček považoval spoločný jazyk za výsostne dôležitý, dokonca za otázku bytia, či nebytia ,,československého národa“. To, že Slováci uznali štúrovskú slovenčinu za spisovný jazyk, pokladal za chybu. Masaryk však v citovanom článku uviedol: „Kládol som veľkú váhu na to, aby sa otázka jazyková nepozdvihovala: nech si Slováci píšu, ako chcú... Ak bol tento jazyk raz prijatý za literárny, nech ním aj zostane... Slovenčina jestvuje, a preto nám nemôže a ani nesmie prekážať.“ Rusko ich rozdelilo V roku 1885 S. H. Vajanský, Jozef Škultéty a Michal Valášek navštívili Rusko. Nadviazali blízke kontakty s tamojšími slovanofilmi, ktorí prejavili záujem o slovenský národný život a kultúru. Návštevu opätovali, pricestovali do Martina, kde vlievali slovenským buditeľom veľkú nádej do budúcnosti. Vajanský videl východisko z mimoriadne kritického postavenia svojho národa v zjednotení všetkých Slovanov pod záštitou cárskeho Ruska. V poézii sa usiloval ísť po stopách Alexandra S. Puškina a básnikov okolo neho, v próze sa orientoval na Ivana S. Turgeneva, menej na Ivana A. Gončarova a Leva N. Tolstého. Úplný rozkol vo vzťahoch s Masarykom nastal na jar 1891. Zapríčinil ho poľsko-ruský konflikt. T. G. M. kritizoval ruskú politiku. Vajanský mu zase vyčítal, že popísal rusko-poľské vzťahy ľahtikársky a triviálne. Štefan Krčméry neskôr napísal: „Rusko, ktoré ich tak vrúcne zblížilo, stalo sa i príčinou ich ochladnutia.“ Vajanský sa veľmi ťažko vyrovnával s novou situáciou. Masaryk ukončil túto etapu svojho života suchým konštatovaním, že Vajanský, ktorý bol spočiatku čechofilom, úplne podľahol rusofilstvu. Diplomat Vladimír Hurban Posledný raz zavítal Vajanský do Ruska na jar 1914. Na spiatočnej ceste navštívil vo Varšave svojho syna Vladimíra. Večer pred odchodom do vlasti sa mu zveril, že ho návšteva Petrohradu neuspokojila: „Slová – to ešte ako tak, ale za nimi nič!“ Osemnásť dní pred smrťou (17. augusta 1916) bol Vajanský na návšteve u svojej dcéry Viery a zaťa v Prahe. Viera Markovičová spomenula Masaryka. Jej otec zdrvený najnovšími skúsenosťami z Ruska vraj pripustil, že Masarykovi krivdil. V marci 1917 pôsobil Vladimír Hurban ako delegát odbočky Česko-slovenskej národnej rady pre Rusko v Petrohrade. Vtedy tam už ako predseda Československej národnej rady pricestoval Masaryk. Pretože sa s ním Hurban dávno nestretol, obával sa, že by mohlo niečo medzi nimi vážne zaškrípať a poškodiť spoločnú vec. Hneď po príchode teda požiadal Masaryka o stretnutie s otázkou, či nebude jeho prítomnosť v spoločnosti pôsobiť rušivo. Masaryk mu odvetil: „Hlúposti. Sadni si a hovor, čo vieš o otcovi!“ Vladimír vedel len to, že zomrel. A tak o Vajanskom začal rozprávať Masaryk. Mladý Hurban potom o tom napísal: „Odniesol som si dojem, že ani najlepší priatelia Vajanského nemohli a nemôžu byť uznanlivejší a spravodlivejší.“ Spor medzi dvoma významnými osobnosťami českého a slovenského národa sa verejne skončil desať rokov po Vajanského smrti, keď prezident ČSR prišiel do Martina na národné oslavy. Ich súčasťou bolo otvorenie novej budovy Matice slovenskej a odhalenie pamätníka S. H. Vajanského. Po oficiálnom privítaní predsedom MS Mariánom Blahom Masaryk vyhlásil: „Odhalenie pomníka Hurbanovi Vajanskému je aktom vďačnosti a zároveň programom – slovenská literatúra bola strážkyňou a buditeľkou národa.“ V decembri 1935 ťažko chorý T. G. M. abdikoval. Jeho syn Jan Masaryk v deň svojich 51. narodenín, 14. septembra 1937 o pol štvrtej ráno v zámku v Lánoch hŕstke novinárov oznámil, že otec „nezhasol, ale dohorel“. Konflikt druhej generácie Viaceré pramene tvrdia, že vzťahy Masarykových a Hurbanových detí zostali sporom nedotknuté. História sa však opakovala. Na otcovu radu prešiel Jan Masaryk začiatkom roka 1919 z prezidentskej kancelárie na ministerstvo zahraničných vecí. Vtedajší šéf diplomacie Edvard Beneš ho vymenoval za ministerského tajomníka. Čoskoro sa prejavila personálna kríza v oblasti diplomatických vzťahov s USA. Dočasný vedúci misie vo Washingtone Karel Pergler mal aj americké občianstvo, ktorého sa nechcel vzdať. Preto museli za vyslanca ustanoviť niekoho iného. Stal sa ním Bedřich Štěpánek. Ten však musel počkať na potvrdenie, až keď sa Beneš vrátil z parížskej mierovej konferencie. A tak 33-ročného Masaryka zaradili do funkcie legačného radcu II. triedy a poslali ho do Spojených štátov amerických. Americkí Slováci ho prijali veľmi srdečne, lebo vedel dobre po slovensky a tvrdil, že „vlastne je tiež Slovák“. Z Washingtonu odišiel 18. októbra 1920. Vladimír Hurban v tom čase pôsobil v USA ako vojenský pridelenec. V prvom hlásení ministrovi zahraničných vecí mladý Masaryk uviedol, že vraj plukovník Hurban prepadol drogám a treba ho čo najskôr odvolať. Neskôr oznamuje: „Telegrafoval som tatovi, aby Hurbana neodvolával, teraz by ho to zabilo.“ Po poldruha roku... Na prelome rokov 1938 a 1939, keď sa Jan Masaryk chystal prednášať v USA o Židoch, protestovali nacisti z Berlína. Vtedy už čs. vyslanec vo Washingtone Vladimír Hurban dostal z Prahy pokyn, aby upozornil londýnskeho vyslanca Masaryka, aby ,,neútočil na susedov ČSR, pretože to spôsobuje vláde značné ťažkosti“. Po rozhlasovom prejave Masaryka si ministerstvo u Hurbana objednalo podrobnú správu o činnosti syna bývalého prezidenta v USA. Na začiatku roka 1948, pri príležitosti vyznamenania Hurbana krížom SNP I. triedy, Masaryk, ktorý v londýnskej exilovej vláde zastával aj post ministra obrany, vyhlásil oceneného za svojho „hádam najstaršieho kamaráta“. Vzťahy medzi hurbanovskými a masarykovskými rodinami úplne zanikli v marci 1948 dosiaľ nevyjasnenou tragickou smrťou Jana Masaryka v Černínskom paláci. Vladimír Hurban ho prežil iba o poldruha roka. Zomrel v Prahe ako diplomat na dôchodku 26. októbra 1949. Autor je publicista
