Neružový život v dobe minulej
Kawasakiho ruža je po dlhom čase prvý nekomediálny film režiséra Jana Hřebejka. Niečo komediálne však v jeho novej dráme napriek tomu zostalo. Prinajmenšom stereotypná štylizácia postáv. Ak by si ktosi chcel robiť obraz o českej spoločnosti podľa filmov, pravdepodobne by si myslel, že všetci stredoškoláci majú ružové alebo zelené vlasy, nosia punkové oblečenie a nevedia nájsť svoje miesto vo svete. Občas sa hádajú, ale aj hľadajú východiská so svojimi stále mierne zmätenými rodičmi. Nad všetkým stoja ako alegorické sochy dokonalosti starí rodičia, ktorí už o živote vedia dosť a svoje chyby či slabé stánky dokážu skryť tak dokonale, ako keby ani nijaké nemali. A potom sa nájde v rodine ktosi, kto im rolu „pána dokonalého“ pokazí. Musia sa so svojím zlyhaním vyrovnať nielen sami pred sebou, ale aj pred celým svetom. A zápletka je na svete. Ak sa do deja zamotá obeť ich zlyhania a zároveň aj „zlosyn“, ktorý je jeho pôvodcom, vytvorí sa na striebornom plátne mozaika komplikovaná ako japonské origami – Kawasakiho ruža. Film je jedným z prvých pokusov umelecky sa vyrovnať s Pandorinou skrinkou našej minulosti, so spoluprácou s ŠtB. Ukazuje, ako neoddeliteľne boli a stále sú spojené verejné a súkromné životy, ako sa profesionálni služobníci režimu nezdráhali využiť najtajnejšie zákutia ľudskej duše na svoje ciele. Keď rozpráva starý „eštebák“ vo výslužbe Kafka (Ladislav Chudík), zdá sa ako by prehovorila sama podstata fungovania odvrátenej strany režimu. To, že obeťou tejto manipulácie sa stáva psychiater (Martin Huba), pre menej vnímavého diváka len zdôrazňuje pointu. To, že neskôr chcel Kafka svojmu svedomiu uľaviť ako disident, mu nakoniec neslúži ku cti. Stane sa však kontrastným pozadím, na ktorom jeho pochybenie vyniká ešte viac. Alegorická prehliadka pokračuje ďalšími charaktermi. Napríklad mladá novinárka Radka (Petra Hřebíčková) je prototypom povrchného prístupu k veciam, vzťahom a pravde, pričom sama si svoju plytkosť zamieňa s hĺbkou, či už pri svojej práci, alebo vo vzťahu k milencovej manželke. Odkedy mu zabili ženu a dcéru, japonský umelec Kawasaki mlčí a netvorí. Až napokon znovu nakreslí akvarelovú ružu, ktorá ako šípka ukazuje v deji na miesto, kde sa filmové postavy rozhodnú vyrovnať so svojou minulosťou a žiť svoje životy ďalej. O atraktivite Hřebejkovho diela pre širokú verejnosť ťažko pochybovať. Je plné barličiek, ktoré umožňujú pochopiť pointu naozaj každému. Na druhej strane, tomu, kto ich nepotrebuje, budú vo filme pravdepodobne dosť prekážať.
