Štátoprávne usporiadanie v čase reforiem
Pred 20 rokmi, 1. marca 1990 schválila Slovenská národná rada ústavný zákon, ktorý zo vtedajšieho názvu Slovenská socialistická republika vypustil prívlastok „socialistická“. Premenovanie pôvodného názvu celého štátu na Československú federatívnu republiku prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR až 29. marca. Tento legislatívny akt vyvolal tzv. pomlčkovú vojnu, ktorá priostrila napätie v slovensko-českých vzťahoch. To malo korene v takmer 70-ročnom spolužití Čechov a Slovákov v jednotnom štáte, no nebola to iba ich chyba. Oba národy sa totiž ocitli od vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 aj pre jej geopolitickú polohu pod ustavičným tlakom veľmocenských záujmov. Inak to nebolo ani na konci 60. rokov minulého storočia, keď Európa prežívala búrlivé časy a sľubný začiatok procesu federalizácie na demokratických základoch prerušila invázia armád piatich krajín Varšavskej zmluvy. Neprajná politika voči Slovensku V Československu sa v roku 1968 v nadväznosti na kľúčovú otázku – humanizáciu spoločenských pomerov nastolili aj otázky národnej štátnosti a usporiadania spoločného štátu. Vyplývali z toho, že sa nedoriešila slovenská a česká otázka, ktorá v rokoch 1948 až 1967 traumatizovala spoločenský život. Ani Ústava 9. mája (z roku 1948), ktorá formálne zakotvovala princíp „rovný s rovným“, sa nestala dostatočnou zábranou na uplatnenie asymetrického usporiadania čs. štátu. Práve naopak. Za dvadsať rokov sa problém zredukoval na vyrovnanie hospodárskej a sociálnej úrovne Slovenska s českými krajinami, ktorému sa zjavne nedarilo aj pre neprajnú politiku prezidenta a prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Antonína Novotného voči Slovensku. Nový najvyšší politický predstaviteľ ČSSR Alexander Dubček sa v januári 1968 tajne stretol na zámku v Topoľčiankach s lídrom maďarských komunistov Jánosom Kádárom. Ten sa ho spýtal, prečo neexistuje aj Česká národná rada a český ústredný výbor strany. Vtedy mu Dubček ešte priamo neodpovedal. Naznačil však možný rozsah spoločenských zmien. Súviseli s preskupovaním politických síl, ktorých profil sa jasnejšie ukázal po inštalácii proreformného Ludvíka Svobodu za prezidenta republiky, Josefa Smrkovského na čelo Národného zhromaždenia a Oldřicha Černíka za predsedu vlády. Ulbricht nebol ako Kádár Ak Kádár spočiatku sympatizoval s „česko-slovenskou jarou“, rozhodne sa to nedá povedať o predstaviteľovi Nemeckej demokratickej republiky Walterovi Ulbrichtovi, ktorý si neprial abdikáciu Novotného a zároveň ťažko znášal kritiku českých médií na svoju adresu. Ekonomická reforma Ota Šika ho vyložene dráždila. Na stretnutí vedúcich činiteľov socialistických krajín v Drážďanoch 23. marca 1968 Ulbricht vehementne podporoval generálneho tajomníka ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Iľjiča Brežneva. Ten dal všetkým jasne najavo, že nemieni z trojuholníka NDR, Poľsko a ČSSR vinou už „nekontrolovateľného“ reformného pohybu vypustiť Československo. Ulbricht privítal zdôraznenie spoločnej obrany socializmu a ochranu západných hraníc s Nemeckou spolkovou republikou. Spolu so šéfom poľských komunistov Wladysłavom Gomułkom patril k zástancom radikálneho riešenia situácie v ČSSR. Súčasne s obavami sledoval politiku západonemeckého kancelára Willyho Brandta na riešenie vnútronemeckých problémov a jeho postup voči niektorým štátom strednej a juhovýchodnej Európy. Federalizácia súčasťou premien Napriek drážďanskému tieňu sa česká a slovenská verejnosť postavili za reformný pohyb a otvorili rad spoločenských problémov, ktoré sa vzťahovali na dovtedy tabuizované témy. Predovšetkým išlo o politické rehabilitácie, zrušenie cenzúry a nápravu štátoprávnych otázok. Slovenská národná rada 15. marca 1968 vyšla s iniciatívou na úpravu vzťahov oboch národov na základe princípov rovnosti, rovnoprávnosti a národnej svojbytnosti. Vychádzala z toho, že prirodzenou túžbou a právom každého národa je mať svoj štátny útvar a byť v ňom svojprávnym. A to aj v spoločnom štátnom útvare s iným národom či s národnosťami. Federalizácia ČSSR sa stala jednou zo základných súčastí reformného procesu. Ukázalo sa však, že tak ako v roku 1945, značná časť predstaviteľov českého národa nebola pripravená akceptovať oprávnené návrhy SNR. V pozadí stálo v podstate stotožňovanie československej a českej štátnej identity. Česká strana, najmä právnici Zdeněk Jičínský a Jiří Grospič, vypracovala viaceré varianty ústavného zákona o čs. federácii. Predstavovala si silnú federáciu založenú na rozsiahlych kompetenciách jej orgánov. Zároveň kládla dôraz na demokratickú prípravu federácie tak, aby vznikla na základe parlamentných volieb. Česi síce neodmietali zásadu rovného s rovným, postavili sa však proti tým prvkom v návrhoch SNR (podaných právnikmi Karolom Lacom a Vojtechom Hatalom a ekonómami Hvezdoňom Kočtúchom, Viktorom Pavlendom a ďalšími), ktoré smerovali k federácii zdola. Teda od národných štátov. Neprijali ani myšlienku konfederácie právnika Jiřího Boguszaka, ktorý si položil otázku, či zodpovedá „dlouhodobým českým národním zájmům prosadit státoprávní spojení těsnejší, než jaké bude požadovat slovenská národní politická reprezentace”. Vládna komisia v Kolodějoch Podľa SNR a jej predsedu Ondreja Klokoča sa národné orgány pokladali za nositeľov originálnej štátotvornej suverenity. Pri koncipovaní svojho Akčného programu v júni 1968 zdôraznili: „Realizáciou požiadavky, aby federálne orgány mali originálne právomoci, by sme sa dostali do rozporu s teóriou o suverenite národa so všetkými nepriaznivými dôsledkami.“ Národné štáty mali časť svojej suverenity odstúpiť federácii. Návrhy SNR sa stali základom pre rokovania vládnej komisie „na vypracovanie ústavného zákona o novom štátoprávnom usporiadaní republiky“ pod vedením nového podpredsedu vlády Gustáva Husáka. Tá akcentovala národný princíp, zákaz majorizácie jedného národa druhým, ako aj projekt integrovanej ekonomiky zloženej z dvoch národných ekonomík. Akčný program KSČ z apríla 1968 o. i. vyzval k vypracovaniu návrhu novej ústavy, v ktorej by sa rešpektovalo nové štátoprávne usporiadanie. Jeho tvorba však nebola zďaleka jednoduchá. Slovenská a česká strana sa sporili aj o názov spoločného štátu. SNR v máji navrhla pomenovanie Československá federatívna socialistická republika. Predsedníctvo Ústredného výboru KSS verejne uvažovalo o skrátenom názve Česko-Slovensko. Viacerí sa však oprávnene obávali, že budú v časti českej spoločnosti nepriechodné, čo vzápätí potvrdil Smrkovský. Jedna federálna, dve národné ústavy Demokratizácia českej a slovenskej spoločnosti si, prirodzene, vyžadovala synchronizáciu všetkých ich sfér, aby vedľa seba, nie proti sebe, bola postavená slovenská a česká otázka pri vzájomnom rešpektovaní národno-štátnych záujmov a potrieb oboch národov. Neveľmi sa to darilo aj preto, lebo sa odlišovali od seba historickým vývojom, hospodárskou úrovňou, sociálnou štruktúrou či mentalitou. V lete 1968 sa predpokladala súčinnosť prípravy federalizácie štátu, dvoch národných ústav a ústavy federácie. Súčasne sa malo nanovo riešiť postavenie národností a cirkví, volebný systém a územná reorganizácia. Obnoviť sa mali občianske práva a slobody prostredníctvom rehabilitácií, prijatia spolčovacieho a petičného práva a zrušenia cenzúry. Husák sa vtedy vyjadril, že schválením federálnej ústavy o dva-tri roky by sa malo zavŕšiť všetko „reformné úsilie“. Súčasne zdôrazňoval potrebu jednotného politického a štátneho vedenia s určujúcou vedúcou úlohou komunistickej strany. Viacerí však zastávali názor, že len na základe usporiadania štátoprávnych vzťahov medzi oboma národmi a následne utvorením ich štátnych útvarov vo federalizovanom zväzku sa dá objektivizovať ekonomická reforma a riadenie spoločného štátu. To nie je iba vaša vec! Československé vedenie malo podľa listu piatich komunistických a robotníckych strán z Varšavy v polovici júla 1968 splniť požiadavky na odvrátenie kontrarevolučného vývoja. Brežnev hodnotil vývoj v ČSSR ako nebezpečný pre vec socializmu, lebo nielen v tomto štáte ohrozoval vedúcu úlohu komunistickej strany. Upozornil aj na možný odklon Československa zo socialistickej cesty: „To už nie je iba vaša vec. To je spoločná vec všetkých komunistických a robotníckych strán a štátov viazaných spojenectvom, spoluprácou a priateľstvom. To je spoločná vec našich krajín, ktoré sa združili vo Varšavskej zmluve.“ Ulbricht sa obával, že tzv. zdravé sily už nebudú mať miesto v politických a štátnych štruktúrach po predpokladanom mimoriadnom zjazde KSČ. Chcel vyvolať rozpory medzi Čechmi a Slovákmi, pričom sa opieral o konzervatívca Vasila Biľaka a jeho skupinu vo vedení KSS. Prečo nevsadil už vtedy na Husáka? Možno práve preto, lebo podpredseda čs. vlády ešte vystupoval ako reformátor a razantne presadzoval federalizáciu štátu. Na schôdzke vo Varšave Ulbricht navrhol, aby sa „najbližšie vojenské cvičenie nekonalo na česko-poľských hraniciach, ale na Slovensku“. V tom síce nenašiel podporu u ostatných predstaviteľov piatich štátov Varšavskej zmluvy, no 18. augusta v Moskve spolu rozhodli o invázii do ČSSR. Pri nej sa predpokladala aj angažovanosť Aloisa Indru ako predsedu tzv. robotnícko-roľníckej vlády, ktorá mala v réžii Moskvy a s podporou Biľaka prevziať politickú moc. Tento scenár však skrachoval. Podľa nôt Brežnevovej doktríny Vpád vojsk „spriatelených“ štátov v noci z 20. na 21. augusta hrubo porušil medzinárodné právo, územnú nedotknuteľnosť a suverenitu ČSSR, ako aj zásady rovnoprávnych vzťahov medzi socialistickými krajinami podľa ich bilaterálnych zmlúv. Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite spočívala na zachovaní existujúceho stavu v sovietskom bloku. Moskve prekážalo, že sa podľa vzoru Československa prenesie demokratizácia politického systému a štátnej suverenity do vnútra bloku. Medzinárodnú verejnosť šokovala arogancia Moskvy, ktorú prejavil jej zástupca na jesennom Valnom zhromaždení OSN, keď hovoril o „vlastnom poriadku.“ Washington sa však pridržiaval politiky nezasahovania do krajín v sovietskej záujmovej sfére. Prezident USA Lyndon Johnson chladne akceptoval oznámenie sovietskeho veľvyslanca Anatolija Dobrynina o vojenskej invázii do Československa. Kremeľ videl v príprave zákonov o ľudských právach a všeobecných volieb v novembri 1968 hrozbu v podobe zmeny centra moci a ohrozenia vedúcej úlohy komunistickej strany. Preto žiadal zrušenie výsledkov mimoriadneho XIV. zjazdu KSČ v Prahe – Vysočanoch z 22. augusta. Ten okrem iného rátal s tým, že v rámci politickej reformy v druhej „ústavodarnej“ etape (1969 – 1971) sa prijme nová Ústava ČSSR potrebná na dosiahnutie stability a legality reformného obdobia. Kremeľský diktát z 26. augusta odštartoval celkovú „normalizáciu“ slovenskej a českej spoločnosti, návrat pred január 1968. Moskva si nátlakom otvorila dvere k tomu, aby začiatkom októbra 1968 pri rokovaní s čs. predstaviteľmi o plnení moskovského protokolu odmietla federalizáciu KSČ. Nepripustila konanie českého zjazdu komunistickej strany, ktorý by pravdepodobne podporil reformy a vyslovil by sa za federalizáciu komunistickej strany a štátu. Leonid Brežnev, Jurij Andropov, Nikolaj Podgornyj, Alexej Kosygin a ďalší ,,jastrabi“ viac vsadili na signatárov protokolu Svobodu, Černíka, Dubčeka a Husáka, ktorý koncom augusta na mimoriadnom zjazde KSS nahradil Biľaka vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS. Naopak, Smrkovský a predseda Českej národnej rady Čestmír Císař sa stali personae non gratae. Na bode prelomu Ulbricht na pléne Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED) v októbri 1968 priradil čs. „revizionistov“ v prístupe k Západu k juhoslovanským politikom a k niektorým predstaviteľom západných komunistických strán. Podľa neho imperialisti využili politicko-ideologické zlyhanie straníckeho a štátneho vedenia v ČSSR, ktorého časť po januári 1968 „obetovala základné vymoženosti marxizmu-leninizmu v štátnej a hospodárskej teórii i praxi“. Tento ostrý tón vyvolal nevôľu v reformnej časti KSČ. Ale bol to práve jeho obľúbenec, člen vedenia KSČ Biľak, ktorý tlmil napätie medzi východonemeckým a čs. vedením. Ulbricht však ani o krok neustúpil zo svojho odsúdenia „revizionizmu“, ktorý pokladal za hlavné nebezpečenstvo pre komunistické hnutie. V tom čase, už pod nátlakom rokovaní v Moskve, sa politická komisia Predsedníctva ÚV KSČ (O. Černík, A. Dubček, J. Smrkovský, O. Klokoč, Č. Císař, G. Husák) stala dohodovacím orgánom na prijatie kompromisných stanovísk týkajúcich sa federalizácie štátu. Rozhodla o rovnoprávnosti oboch komôr federálneho parlamentu, o utvorení jeho paritne zostavenej snemovne národov na základe delegovania poslancov národných rád, o odsunutí termínu volieb a o zachovaní pôvodného názvu štátu ČSSR. Naďalej sa stupňovalo napätie v česko-slovenských vzťahoch, ktoré v podstatnej miere vyplývalo z reality po 21. auguste. Nastal čas prelomu. Kým do augusta prevládala nádej a viera v reformy, hoci nešlo ani tak o zmenu spoločenského systému, ako o podstatnú zmenu mechanizmu moci, po 21. auguste prišlo rozčarovanie nad možným súmrakom reforiem. Federácia vznikla bez volieb Navzdory traume z okupácie sa významným krokom k realizácii rovnoprávnosti slovenského a českého národa stalo utvorenie zloženého štátneho útvaru na báze Ústavného zákona číslo 143 z 27. októbra 1968 o čs. federácii. Parlamentné voľby sa mali konať 17. novembra. Podpredseda Českej národnej rady Jičínský tvrdil, že nie je možné, aby federácia vznikla bez volieb: „Pokud nebude řešen odchod vojsk, anebo alespoň stanoveny přesné časové etapy odchodu vojsk přinejmenším do oddělených vojenských prostorů, volby se provádět nedají.“ Moskva však nepripustila demokratické voľby, lebo tie by rozhodli o tom, kto bude vládnuť. Naopak v ponižujúcej zmluve zo 16. októbra 1968 dosiahla klauzulu o odchode sovietskych vojsk bez časového určenia a napokon 73-tisíc vojakov ponechala na území Československa dvadsaťjeden rokov. Česká politická reprezentácia sa pri konštituovaní federácie ocitla v zložitej situácii. Ešte sa len formovala česká vláda, dokonca v decembri 1968 sa uvažovalo o jej úradníckej forme, čo tiež svedčilo iba o ujasňovaní si českej štátnosti a českej otázky vôbec. V popredí sovietskych záujmov bol Dubček, Černík, Husák, predseda českého politického orgánu Lubomír Štrougal, a nie konzervatívci Indra, Biľak, Drahomír Kolder, či Miloš Jakeš. Sovieti po rokovaniach v Kyjeve začiatkom decembra 1968 vyvíjali tlak na Dubčeka, aby pristúpil k personálnym zmenám v politických a v štátnych orgánoch a nepodporoval najmä Smrkovského. V ten istý mesiac sa stretol v Budapešti Kádár so šéfom sovietskeho Výboru pre štátnu bezpečnosť (KGB) Jurijom Andropovom. Spolu neváhali označiť Dubčeka za pravičiara. Podľa vedúceho činiteľa maďarských komunistov je „Dubček politicky zlikvidovaný, zostáva už len štítom“. Kádára znepokojovala situácia v ČSSR pre jej možný prenos do susedných krajín. Spolu s Andropovom sa obával, aby po „nacionalistickom odcudzení“ Juhoslávie, Číny, Albánska a Rumunska, nenasledovalo „sociálnodemokratické“ Československo. Práve v decembri Ulbricht privítal v Berlíne Biľaka, aby sa obnovila spolupráca medzi vedeniami SED a KSČ. Podľa svojich kritérií rozlišoval medzi politikmi KSČ „revizionistov“ a „nacionalistov“, a na druhej strane „realistov“, ku ktorým patrili Svoboda a Husák. Konflikty pokračovali Znie to paradoxne, ale akoby pozornosti Moskvy a Berlína uniklo toľko očakávané nové štátoprávne usporiadanie ČSSR, ktoré oproti politickej centralizácii ponúkalo priestor na rozloženie štátnej moci do federálneho a dvoch národných centier. Prvého januára 1969 vznikla Slovenská socialistická republika a Česká socialistická republika. Federáciu tvorili dva národné štátne útvary s najvyššími orgánmi štátnej moci - národnými radami. Výkonnými orgánmi boli národné vlády a ministerstvá. Národné zhromaždenie sa pretvorilo na Snemovňu ľudu Federálneho zhromaždenia ČSSR a doplnením, resp. kooptáciou z poslancov národných rád po 50 členoch, sa sformovala Snemovňa národov Federálneho zhromaždenia ČSSR. Ako výkonný orgán federácie sa konštituovala federálna vláda. Platil zákaz majorizácie, čo znamenalo, že v Snemovni národov hlasovali oddelene poslanci zvolení v ČSR a SSR. Vznik federácie však sprevádzal vážny konflikt, ktorý poznačil vzťahy medzi slovenským a českým národom. Dotýkali sa návrhov na zloženie federálnych orgánov, ktoré sa realizovali pod kuratelou prvého námestníka ministra zahraničných vecí ZSSR Vasilija V. Kuznecova. Slovenská strana (Husák) žiadala pomerné zastúpenie vo vrcholných politických a štátnych funkciách. Pretože post prezidenta a predsedu vlády ČSSR zastávali Česi (Svoboda a Černík) a prvým tajomníkom ÚV KSČ bol Slovák (Dubček), predsedom Federálneho zhromaždenia sa stal Peter Colotka. Smrkovského napokon zvolili za jeho podpredsedu, hoci ho české proreformné skupiny i verejnosťou navrhovali do funkcie predsedu. V pozadí bolo rezolútne stanovisko Moskvy proti Smrkovskému. Husák a Svoboda splnili jej pokyny. O niekoľko mesiacov aj v prípade Dubčeka. Frontálny ústup od reforiem a obrodného procesu nastal najmä po inštalácii Husáka na zasadaní ÚV KSČ 17. apríla 1969 do najvyššej straníckej funkcie. Demokratizačný proces sa zastavil a znovu nastúpil kurz centralizácie štátnej moci – mocenského monopolu komunistickej strany. Okypťujúce ústavné zákony Vznik dvoch národných republík vo federatívnom, teda v rovnoprávnom vzťahu však v podmienkach komunistického politického systému neznamenal svojprávny zväzok. Princíp demokratického centralizmu a uplatňovanie vedúcej úlohy KSČ v riadení štátu bol v priamom rozpore s demokratickým usporiadaním vzťahov medzi slovenským a českým národom. Postavenie Federálneho zhromaždenia sa nadradilo nad národné rady. Opäť sa upevňoval byrokraticko-centralistický systém. Ústavná zmena neovplyvnila podstatu komunistickej politiky. Ustúpilo sa od zriadenia ústavného súdu, ktorý by o. i. riešil kompetenčné spory medzi federálnymi a národnými orgánmi, ako aj od vypracovania národných ústav a ústavy federácie. Bokom ostali návrhy na nový názov štátu a nové štátne symboly. Ústavné zákony z decembra 1970 zmenili kompetenčné vzťahy medzi federáciou a národnými republikami. Posilnili úlohu federálnych výkonných orgánov. Spory o návrh novej ústavy v druhej polovici 80. rokov vyplývali z nedôsledného naplnenia ústavného zákona o čs. federácii, ktorý v článku 142 uvádzal, že spolu s prijatím ústavy Československa prijmú obe jeho zväzové republiky vlastné ústavy. Ale návrh tzv. trojjedinej ústavy ČSSR, ČSR a SSR (za aktívnej účasti budúceho premiéra Mariána Čalfu – pozn. red.) ukázal, na akých princípoch federácia fungovala. Predstavoval opätovné centralistické usporiadanie štátu. V podstate neprekročil chápanie štruktúry politického systému, vedúcej úlohy KSČ, Národného frontu a socialistického zriadenia (celospoločenského vlastníctva) Ústavy ČSSR z 11. júla 1960. Až pád komunistického režimu v novembri 1989 otvoril cestu k demokracii vo federatívnom Česko-Slovensku. No s rezíduami pomerne rozdielnych českých a slovenských štátoprávnych koncepcií, ktoré sa stali jednou z hlavných príčin rozpadu federácie na konci roku 1992. Autor je vedecký pracovník v Historickom ústave SAV.
