Leninova pretoriánska garda

Pol roka potom, ako boľševická frakcia ruskej sociálnej demokracie prevzala 7. novembra 1917 moc do svojich rúk, existencia novej vlády sa dostala ku kritickému bodu. Priznal to aj samotný vodca revolúcie Vladimír Lenin. Na Celozväzovom zjazde sovietov v Moskve 5. júla 1918 konštatoval, že Sovietske Rusko sa dostalo do najzúfalejšieho obdobia svojej krátkej histórie. Územie s reálnou mocou mladého štátu sa v tom čase zredukovalo na ­veľkosť­ niekdajšej Moskovskej Rusi v 16. storočí. Pritom ďalšie Jóbove zvesti ešte len čakali. Britské jednotky sa 2. augusta vylodili na severe v Archangeľsku. Tak medzi bývalými spojencami vznikol de facto vojnový stav. O dva dni na to Briti obsadili aj ropné polia v okolí Baku a v polovici augusta francúzske, americké a japonské oddiely zaútočili na Vladivostok. Zahraniční diplomati v zaznamenali v Moskve prvé príznaky paniky a prípravu na možný odchod Leninovej vlády na bezpečnejšie miesto. Akoby boli dni revolúcie spočítané. Spojenecké mocnosti sa preto rozhodli zasadiť jej ranu z milosti a urýchliť jej koniec vojenským prevratom priamo v hlavnom meste. Realizátormi tohto puču sa mali stať Lotyšskí strelci, elitné jednotky Červenej armády, ktoré boli poverené strážou Kremľa a ochranou najvyšších vodcov revolúcie. Zrod Lotyšských strelcov Postavenie Ruska sa na začiatku prvej svetovej vojny nevyvíjalo najlepšie. Nemci sa tlačili do Pobaltia, ktoré oddávna považovali za svoju sféru vplyvu. Velenie cárskej armády sa rozhodlo udrieť na strunu nacionalizmu a začalo v Lotyšsku formovať oddiely dobrovoľníkov tvrdiac, že budú brániť svoju vlasť pred votrelcami. Ukázalo sa, že ide o veľmi dobrý ťah. Dobrovoľníci sa hlásili vo veľkom, neskôr sa dopĺňanie oddielov Lotyšských strelcov urýchlilo aj formou vojenských odvodov. Situácia sa zmenila koncom roku 1916, keď Rusi utrpeli veľké straty počas tzv. Vianočnej bitky. Na Severnej Dvine dokázala síce cárska armáda prelomiť nemecké pozície, ale ofenzíve čoskoro došiel dych. Ruské jednotky stratili 26-tisíc mužov, z toho až 9-tisíc patrilo k Lotyšským strelcom. Bolo to takmer 40 percent ich stavu zo začiatku ofenzívy. Ťažké straty prispeli k prehlbovaniu nespokojnosti s vedením cárskej armády, množili sa pochybnosti o význame samotnej vojny a naopak, narastali sympatie k boľševikom. Pre mnohých Lotyšov boli myšlienky revolúcie blízke, lebo sľubovala oslobodenie od všetkých pánov a utláčateľov. Nemeckí baróni a ruská cárska byrokracia patrili práve do tejto kategórie. Navyše, predpokladalo sa aj autonómne postavenie národov v rámci nového Ruska. Nečudo, že sa v čase revolúcie väčšina Lotyšských strelcov pridala na stranu boľševikov. Zaradili sa medzi disciplinované a najlepšie vycvičené oddiely Červenej armády. Do povedomia sa dostali najmä ako Leninova pretoriánska garda, ktorú často poveroval náročnými alebo delikátnymi úlohami. Reakcia na Dekrét o mieri Nepriaznivá medzinárodná situácia a vnútropolitické problémy Ruska prispeli po revolúcii k vzniku rozsiahlej domácej opozície. V tom období vystupňovali aktivity aj zahraničné spravodajské služby, ktoré hľadali medzi nespokojencami potenciálnych spojencov. Videli ich najmä v radoch dôstojníkov bývalej cárskej armády a v rozličných nacionalistických skupinách v okrajových oblastiach Sovietskeho Ruska. Veľká časť Sibíri bola v rukách kontrarevolučných síl, medzi ktorými dominovali československí legionári. Na Ukrajine začal krvavú kampaň generál Pjotr Krasnov podporovaný Nemeckom. V Kyjeve iná nemecká bábka, hajtman Pavel Skoropadskij, inicioval rozsiahle masakre Židov a komunistov. Rozličné armády „bielych“ vedené bývalými cárskymi generálmi zároveň pripravovali záverečný útok na Moskvu. Niekdajší spojenci vo vojne sa dostali po vypuknutí Októbrovej revolúcie do delikátneho postavenia. Keďže medzi prvými rozhodnutiami novej vlády bolo vydanie povestného Dekrétu o mieri, začiatkom roku 1918 prerušili diplomatické vzťahy so Sovietskym Ruskom na protest začatia mierových rozhovorov s cisárskym Nemeckom. Zároveň západní spojenci zvažovali, ako ostať v kontakte s Ruskom pre prípad, žeby sa podarilo presvedčiť revolučnú vládu o nevyhnutnosti pokračovať vo vojne. V tomto úsilí sa osobitne angažovali Briti. Premiér David Loyd George sa rozhodol, že bude udržiavať s Leninovou vládou aspoň neoficiálne kontakty. Touto delikátnou úlohou poveril mladého diplomata Roberta Brucea Lockharta. Diplomat, agent, futbalista Lockhart mal v čase nástupu do Moskvy iba 31 rokov, ale disponoval mnohými inými prednosťami. Hovoril plynule po rusky a mal vynikajúce znalosti o Rusku, ktoré získal na základe predchádzajúceho päťročného pobytu v Moskve, kde bol vicekonzulom a zároveň kapitán britskej rozviedky. Určitú popularitu si získal aj ako futbalový hráč, ku ktorej sa dostal omylom. Poplietli si ho totiž s jeho bratom Johnom. Ten navyše nehral futbal, ale rugby. Napriek tejto dvojnásobnej zámene sa svojej úlohy zhostil dobre a prispel v roku 1912 k tomu, že moskovská futbalová jedenástka získala majstrovský titul. V januári 1918 sa Lockhart vrátil do Moskvy a s mladíckym zápalom sa pustil do plnenia úloh. Podarilo sa mu nadviazať kontakty s vládou aj zásluhou toho, že z minulosti ho poznali ako sympatizanta revolúcie. Lenže hlavný cieľ svojej misie – narušiť vzťahy Ruska s Nemeckom – nesplnil. V Londýne boli s výsledkami jeho práce čoraz nespokojnejší. Sám sa začal obávať, že neúspech ovplyvní jeho ďalšiu diplomatickú kariéru. V tom čase sa v Moskve objavil Sidney Reilly, ktorý už dlhé roky mal povesť jedného z najúspešnejších britských agentov. Jeho aktivity, fantázia a odvaha nemali konca kraja. Bol to on, kto podľa Lockharta začal presadzovať, aby sa spojenci zapojili do priamej likvidácie sovietskej vlády. Na to však bolo treba získať na svoju stranu niekoho z bezprostredného okolia najvyšších predstaviteľov Sovietov. Postrehli, že Lotyšskí strelci tvorili osobitnú skupinu v Červenej armáde. Vedeli zároveň aj to, že v Pobaltí silnie volanie po sebaurčení tamojších národov. Rozhodli sa preto využiť ich národné ambície na vlastný prospech. Osudný dar z nebies Lockhartovi nakoniec pomohla vojenská intervencia spojeneckých armád. Práve v tom kritickom okamihu ruskej revolúcie, prišli 14. augusta 1918 za ním ako na zavolanie dvaja Lotyši, Smidehen a Bredis. Obaja tvrdili, že by sa chceli vrátiť do vlasti, a preto si želajú zostať zadobre s dohodovými spojencami. Uviedli, že ich oddiely vyslali na archangeľský front, aby čelili britskému útoku. Preto požiadali o odporúčajúci list, aby tamojšie veliteľstvo Jeho veličenstva vedelo o ich úmysloch a umožnilo im voľný prechod cez línie do Lotyšska. Britský „špeciálny“ diplomat bol nadšený. Bolo to presne to, čo potreboval. V zápale svojho nadšenia však zabudol na opatrnosť, ktorá je základným pravidlom každého agenta. Smidehen a Bredis boli totiž v skutočnosti dvaja mladí čekisti, bývalí lotyšskí velitelia Jan Buikis a Jan Sprogis, ktorých vedenie sovietskej tajnej polície poverilo, aby nadviazali kontakty s protisovietskym podzemím. Lockhart považoval ich príchod za dar z nebies. Požiadal ich, aby ho zoznámili s niektorým z nespokojných vyšších dôstojníkov. Hneď na druhý deň priviedli k nemu veliteľa špeciálnej ľahkej artilérie, plukovníka Eduarda Berzina. Ten nebol čekista, ale svoju úlohu rozčarovaného veliteľa zahral perfektne. Tvrdil, že je nacionalista, že lotyšské jednotky vyslané na archangeľský front majú v úmysle prejsť na druhú stranu a dožadujú sa garancie voľného prechodu. Falošný britský futbalista inšpirovaný Reillym začal sondovať možnosti, či by sa Lotyši nezapojili do povstania. Berzin súhlasil, ale požadoval štyri milióny rubľov, ktorými by vraj mohol podplatiť ďalších nespokojencov. Zosnovaný plán prevratu Vtedy do hry razantne vstúpil samotný Sidney Reilly, ktorý mal po celej krajine vybudovanú vlastnú sieť spolupracovníkov. Chválil sa, že niektoré tajné depeše Červenej armády si jeho zásluhou skôr prečítajú v Londýne ako v Kremli. Už niekoľko dní po stretnutí s Berzinom zvolal poradu agentov ostatných spojeneckých krajín a povedal im, že ho „kúpil“. Časť sľúbenej sumy v rubľoch mu vyplatil vopred, zvyšok mal plukovník dostať v britských librách, keď vykoná určité služby a utečie cez britské línie v Archangeľsku. Plán bol veľmi jednoduchý. Najbližšie mimoriadne zasadanie celého sovietskeho vedenia, pripravované v moskovskom Veľkom divadle, sa javilo ako výborná príležitosť na zásah. Prístup do budovy budú strážiť Lotyšskí strelci. Berzin prisľúbil, že na tú situáciu vyberie absolútne spoľahlivých mužov. V stanovený čas stráže uzatvoria všetky vchody a osobitný oddiel vedený samotným Reillym zoskočí na javisko a zatkne celé predsedníctvo. Lenina a ostatných čakala, samozrejme, smrť zastrelením. Ale ešte predtým ich mali povodiť po moskovských uliciach len v spodnej bielizni, aby ich ešte viac zosmiešnili a ponížili. Zároveň to mal byť dôkaz, že vodcovia revolúcie sú naozaj uväznení. Súbežne sa v hlavnom meste malo zaktivizovať 60-tisíc bielych dôstojníkov na čele s generálom Nikolajom Judeničom a obsadiť strategické pozície. Britskí, francúzski a americkí agenti na spoločnej porade 25. augusta boli nadšení plánom na prevrat. Lenže, do procesu veľmi predčasne a nevhod vstúpili ruskí eseri sériou atentátov. V Petrohrade 30. augusta zavraždili veliteľa tamojšej čeky Moisseja Urického. Na Leninov rozkaz komisár polície Felix Dzeržinskij ihneď odišiel do mesta na Neve zhodnotiť situáciu. Ešte ten istý deň v Moskve eserka Fanja Kaplanová vystrelila niekoľkokrát na samotného Lenina a vážne ho zranila. Sovietske vedenie bolo síce podrobne informované o pripravovanom prevrate, ale nebolo si isté, či atentáty nemajú byť signálom k ďalším násilným akciám. Preto sa rozhodlo urýchliť likvidáciu puču. Zavčasu ráno 1. septembra čekisti zatkli vodcu „vyslaneckého sprisahania“ Lockharta a členov jeho špionážnej organizácie. V novinách sa 3. septembra objavila prvá informácia s titulkom Senzačné odhalenie sprisahania s cieľom zvrhnúť sovietsku vládu. Uvádzalo sa v nej, že puč inšpirovali agenti vlád Dohody, pričom ako vedúcich tohto komplotu označili Lockharta a Reillyho. Súčasťou plánu bolo podľa novín zavraždenie Lenina a Trockého a obnovenie monarchie. Vláda vyhlásila, že za každý atentát budú pohnaní k zodpovednosti všetci kontrarevolucionári a ich podnecovatelia. Prvý raz od čias Francúzskej revolúcie bolo v ten deň počuť z úst Jakova Sverdlova, neoficiálneho prezidenta Sovietskeho Ruska, výraz „červený teror“. Mala to byť odveta za „biely teror“, ktorý vyvrcholil atentátom na Lenina. V krajine vyhlásili vojnový stav, vznikla revolučná vojenská rada za predsedníctva Leva Trockého. Vrchným veliteľom Červenej armády sa stal Lotyš Jukums Vacetis. Najvyšší revolučný tribunál 25. novembra obvinil niekoľkých britských, francúzskych a amerických diplomatov, dvoch Čechov a šestnástich Rusov zo špionáže a prípravy ozbrojeného komplotu s cieľom zvrhnúť vládu. Lockharta krátko na to prepustli z väzby výmenou za ruského diplomata Maxima Litvinova, ktorého v Londýne pre tento obchodu zadržali ako „sovietskeho agenta“. Záhadný Sidney Reilly Zaujímavé je, že Reillymu sa ako jedinému z osnovateľov prevratu podarilo vyhnúť zatknutiu napriek tomu, že sovietska tlač uverejnila jeho popis a všetky falošné mená, ktoré používal. V Rusku sa dokonca zdržiaval v utajení ešte niekoľko týždňov, až potom odcestoval na falošný nemecký pas do Londýna. Tento fakt, ako aj mnohé ďalšie nejasnosti podnietili úvahy o skutočných zámeroch tohto záhadného dobrodruha. Niektoré z rozličných fám nepopieral, mnohé udržiaval pri živote a dokonca sám okolo seba šíril plejádu dobrodružných príhod a mystifikácií. Pravdou je, že ovládal sedem jazykov. Všeobecne sa o ňom tvrdilo, že nie je len britský agent, ale dáva si platiť od rozviedok hádam všetkých mocností. Navyše ho upodozrievali, že je súčasne ženatý najmenej s troma ženami. Už samotný Reillyho pôvod, miesto a dátum narodenia sú plné záhad. Mnohé z nich šíril zámerne. Najčastejšie tvrdil, že sa narodil v marci 1874 v Odese ako syn írskeho námorného kapitána a Rusky. Inokedy spomínal, že jeho otec bol írsky obchodník či statkár s prístupom na cársky dvor. Neskoršie výskumy ukázali, že v skutočnosti sa narodil v Odese, kde vždy sídlila početná židovská komunita, v marci 1873 ako Šlomo – syn Grigorija Rosenbluma. Ale ani to nie je vraj pravda, lebo jeho skutočným otcom bol lekár Michail Rosenblum, synovec „papierového“ otca. Detstvo prežité v kozmopolitnej Odese napovedá, že svojím životom sa skôr ponášal na povestného Ostapa Bendera, v tomto prípade v podobe veľkého kombinátora vo svetovej politike. Bol teda skôr geniálnym podvodníkom, ako serióznym agentom. Lockhart ho neskôr opísal nasledovne: „Bol to muž veľkej energie a osobného šarmu, pre ženy veľmi atraktívny a veľmi ambiciózny. O jeho inteligencii som nemal vysokú mienku. Jeho znalosti pokrývali mnohé subjekty od politiky až po umenie, ale boli povrchné. Na druhej strane jeho odvaha a ľahostajnosť k nebezpečenstvu boli veľkolepé.“ Z revolucionára britský občan Keď sa neskôr pátralo po Reillyho minulosti, vysvitlo, že v mladosti sa ocitol vo väzení pre akési revolučné aktivity, ale po prepustení sa rozhodol radikálne zasiahnuť do svojho ďalšieho osudu. Konvertoval na kresťanskú vieru, zo Šloma sa stal Sigmund Rosenblum, ale nie nadlho. Nechal sa vyhlásiť za mŕtveho (v prístave sa našlo telo akéhosi muža s jeho dokladmi) a tajne sa preplavil do Brazílie. Tam sa z neho stal Pedro. Zúčastnil sa na akejsi čudnej britskej vedeckej výprave, počas ktorej mal zachrániť život vedúcemu expedície, majorovi Charlesovi Fothergilovi, keď ich prepadli domorodci. Major mu vraj z vďačnosti dal 1500 libier a vybavil britský pas na meno Sidney Reilly. Táto fáma bola riadne vzdialená od skutočnosti. Incident s Indiánmi bol málo významnou epizódou expedície a do Londýna sa dostal cez Francúzsko, kde spolu s ďalším ruským komplicom zabil dvoch anarchistov a okradli ich o značnú sumu revolučných fondov. Pomocou lupu si v Londýne zriadil firmu, ktorá ponúkala zázračné lieky a liečebné kúry. Znalosť jazykov mu navyše pomohla stať sa plateným informátorom oddelenia Scotland Yardu, ktorý sa zameriaval na podozrivých prisťahovalcov. Až vtedy dostal kryciu identitu ako Sidney Reilly. Záhadné liečiteľské schopnosti mu umožnili nadviazať kontakty so zámožnými ľuďmi. Tak sa zoznámil aj s rodinou reverenda Hugha Thomasa, ktorý trpel na zápal obličiek. Známosť s jeho mladou a atraktívnou manželkou prerástla do vzájomnej náklonnosti. Reverend náhle zmenil závet a prepísal celý majetok na manželku. Týždeň po svojom rozhodnutí nečakane zomrel v hoteli. Privolaný lekár (v skutočnosti Reilly) konštatoval úmrtie následkom generickej chrípky a nariadil telo čo najskôr spáliť. O šesť týždňov neskôr vdova po reverendovi zdedila 800-tisíc libier a o štyri mesiace sa vydala za „akéhosi“ Rosenbluma, ktorý si vtedy už definitívne privlastnil aj nové meno Sidney Reilly. Neuveriteľné dobrodružstvá S novou identitou, novou manželkou a s požehnaním britskej spravodajskej služby odcestoval do Petrohradu, kde pracoval ako styčná osoba medzi istou zbrojnou firmou a nemeckými priemyselnými a finančnými kruhmi. Do toho obdobia patria aj služby Japonsku, ktorému predal plány obrany ruského prístavu Port Arthur. Ešte predtým stihol skúpiť na Ďalekom východe zásoby potravín, uhlia a liekov. Tie po vypuknutí rusko-japonskej vojny v roku 1904 výhodne speňažil. Patrí sa dodať, že pri prepade Port Arthuru zahynulo 31-tisíc ruských vojakov a námorníkov. Cár vojnu potupne prehral, čo sa stalo podnetom na prvú ruskú revolúciu v roku 1905. Reilly istý čas pobudol v USA, ale neskôr svoje aktivity presunul do Nemecka. Na medzinárodnej leteckej výstave vo Frankfurte sa vraj zmocnil indukčnej cievky, ktorú Nemci používali v modernom type leteckého motora. V Essene sa v dokoch zamestnal pod menom Karl Hahn ako hasič, čím sa mu podarilo dostať k plánom nových vojenských plavidiel. Plány dopravil normálnou poštou do Londýna. Inokedy, preoblečený za nemeckého námorného dôstojníka, vnikol do sídla admirality a ukradol nemecký námorný kód. Bol to vraj najväčší britský špionážny úspech počas prvej svetovej vojny. V marci 1918 sa vrátil do Ruska ako riaditeľ britských tajných operácií pod krytím tureckého obchodníka. Podarilo sa mu nadviazať predvojnové kontakty a vybudovať vlastnú spravodajskú sieť. V nej zohrávali významnú úlohu jeho početné milenky z umeleckých a aristokratických kruhov. Nejasnosti agenta pretrvávajú Po úteku z Ruska čakalo Reillyho v Londýne udelenie Vojenského kríža za „vynikajúcu službu vykonanú v súvislosti s vojenskými operáciami v poli“. Lenže v septembri 1925 ho agent sovietskej tajnej služby nalákal do Ruska pod zámienkou, že sa stretne s vedením novej protikomunistickej organizácie Nádej. Sovietska propaganda potom rozšírila správu, že Reillyho zastrelili počas prechodu hraníc s Fínskom. Skutočnosť ale bola iná. Reillyho na hranici zatkli a vypočúvali v moskovskom väzení Ľubľanka. Na základe rozsudku z roku 1918, vynesenom po nevydarenom puči, ho údajne v novembri 1925 popravili. V jeho cele neskôr objavili denník písaný na cigaretovom papieri, v ktorom analyzoval sovietske vyšetrovacie metódy. Existovali aj chýry, že ho v skutočnosti nepopravili, ale sa stal poradcom sovietskej spravodajskej služby. Zachovala sa síce jeho posmrtná fotografia, ale treba si položiť otázku, čo viedlo sovietsku tajnú službu k tomu, aby takýmto spôsobom dokumentovala jeho popravu? Niektorí historici dokonca tvrdia, že v skutočnosti bol Reilly už predtým aj sovietskym agentom a celá aféra okolo prevratu a Lotyšských strelcov bola len provokácia s cieľom skompromitovať bývalých spojencov Ruska. V tom prípade sa však vynára otázka, či mu právom patrí titul najväčší britský agent tých čias a udelený Vojnový kríž, alebo či sa Londýn má o tohto muža a jeho kvality, paradoxne podeliť s Moskvou. V Londýne vyšli roku 1931 posmrtne zásluhou jednej z početných Reillyho manželiek jeho pamäti pod sebavedomým názvom Britský superšpión alebo Dobrodružstvá Sidneyho Reillya. Odborníci túto knihu považujú za málo dôveryhodnú. Napriek tomu sa práve Reillyho životom inšpiroval Iana Fleminga k napísaniu početných kníh o Jamesovi Bondovi. Záchrancovia revolúcie Lotyšskí strelci sa naopak aktívne podieľali na potlačení kontrarevolučného povstania v Moskve. Plnili aj rozličné delikátne úlohy, napríklad počas obdobia červeného teroru zastrelili v novembri 1918 pravoslávneho biskupa Lavrentija a ďalších vysokých cirkevných hodnostárov, lebo etnickí Rusi ich odmietli popraviť. Za svoje zásluhy získali v roku 1919 najvyššie ocenenie Červenú zástavu. Ich veliteľ Jukums Vacietis sa stal prvým najvyšším veliteľom armády. Lenin nariadil, aby všetky peniaze, ktoré Berzin vylákal od západných agentov na zorganizovanie prevratu, rozdelili medzi pozostalých po Lotyšských strelcoch. Príslušníci týchto jednotiek zohrali významnú úlohu aj počas nastoľovania sovietskej moci v Pobaltí na začiatku druhej svetovej vojny. Ako uznanie zásluh Lotyšských strelcov o sovietsku moc vzniklo v Rige osobitné múzeum. Po rozpade Sovietskeho zväzu a vzniku samostatného Lotyšska múzeum zrušili a umiestnili v ňom expozíciu o totalite, ktorú v krajine nastolila Moskva. Paradoxne išlo o režim, ktorý zachránili práve Lotyši. (Úryvok z pripravovanej knihy Výhybky dejín)