Internáty nebudú nikoho segregovať

Reakcia viacerých zainteresovaných na nápad s internátnymi školami pre rómske deti je presnou ilustráciou toho, prečo sa na Slovensku riešenie problémov rómskej komunity už desaťročia nehýbe z miesta. Neustále sme svedkami akademických debát a symbolických aktivít, ale akoby sme sa báli na ich základe, využijúc dobré skúsenosti, urobiť razantné a efektívne kroky. Pritom práve vzdelávanie a výchova ostáva kľúčom k zmene postavenia znevýhodnených rómskych komunít. Nejde pritom o problém výlučne Rómov, ale v ich spoločnosti je najrozšírenejší. Preto si vyžadujú osobitnú pozornosť a prístup. Deti zo znevýhodňujúceho prostredia nepotrebujú iba vzdelanie. Zväčša im chýbajú základné spoločenské návyky, treba ich nielen vzdelávať, ale aj vychovávať. Vrodená zaostalosť neexistuje Premiér Robert Fico si ihneď po tom, čo spomenul internátne školy ako spôsob výchovy a vzdelávania rómskych detí, vyslúžil kritiku za to, že navrhuje diskriminačný prístup a segregáciu. Je to absolútne nepochopenie tohto návrhu. Pod pojmom internátne školy si netreba predstavovať zariadenia, do ktorých by chodili iba rómski žiaci. Mali by to byť normálne dnešné školy, pri ktorých však bude fungovať internátne ubytovanie. A to už na úrovni základných škôl, prinajmenšom od druhého stupňa. Do samotných škôl by chodili rôzne deti, tak ako dnes. Bez ohľadu na farbu pleti, vierovyznanie či iné podobné kritériá. Internáty by však boli určené deťom zo znevýhodňujúceho prostredia, pričom je jasné, že by a priori nešlo len o Rómov, aj keď sa dá predpokladať, že by v nich tvorili väčšinu. Zatiaľ čo úlohou škôl je vzdelávať, zaradenie do internátov by malo prispieť k výchove. Problém neúspechu rómskych žiakov v školách totiž nevyplýva z ich vrodenej zaostalosti – nič také totiž neexistuje. Spočíva v prostredí, v ktorom dnes mnohé z nich vyrastajú. Ide o prostredie, ktoré im neposkytuje ani zlomok podnetov z toho, čo od malička zažívajú mnohé deti z tzv. väčšinovej spoločnosti. Presun do internátov nesmie byť čosi ako násilné vytrhnutie z rodinného prostredia. Treba nájsť spôsob komunikácie s ich rodinami, aby pochopili, že umiestnenie detí do takýchto zariadení im umožní získať lepšie a kvalitnejšie vzdelanie a výchovu, ako keď zostanú v zaostalých rómskych osadách. Do tohto procesu bude treba zapojiť pedagógov, sociálnych pracovníkov a ďalších Rómov s vyšším vzdelaním, ktorým by rodičia detí mohli viac dôverovať. Nepatria do osobitných škôl Zároveň by štát mal v tomto procese mal vystupovať aspoň sčasti autoritatívne. Bolo by celkom pochopiteľné, keby časť rodičov bez akéhokoľvek vzdelania, bez sociálnych návykov, ktorí už dnes v podstate žijú na okraji spoločnosti, nedokázali pochopiť význam lepšieho vzdelávania pre budúcnosť svojich detí. Nemožno im to vyčítať, ale zároveň sa deti nemôžu stať zajatcami vlastných rodičov. Presne to je totiž jeden z dôvodov dedenia chudoby, ktoré sa stáva realitou aj na Slovensku. Nevzdelaní a demotivovaní rodičia prenášajú životnú rezignáciu na deti celkom prirodzene a svojím spôsobom aj neúmyselne, lebo zväčša ani nie sú schopní si to uvedomiť. Lenže tí, ktorí si to naopak uvedomujú, nielen môžu, ale musia zasiahnuť. A štát by k tomu mal vytvoriť adekvátne podmienky. Napríklad aj vytvorením istých donucovacích mechanizmov. Na Slovensku už pritom máme pilotnú skúsenosť, z ktorej sa môžeme poučiť a na ktorej by sme mohli systém internátnych škôl postaviť. Ide o pôsobenie rómskych asistentov učiteľov. Keďže som okrajovo pred rokmi v rámci tohto projektu pôsobil, môžem povedať, že išlo o užitočný a veľmi účinný nápad. Vychádzal práve z nevyhnutnosti osobitného prístupu k deťom, ktoré do škôl prichádzali z nepodnetného prostredia a preto boli oproti ostatným v zjavnej nevýhode. Jeho princípom bolo práve deti v školách nielen učiť, ale aj vychovávať. Mimoriadne zaujímavá bola skúsenosť z materskej školy v Bardejove, kde takáto asistentka pôsobila. V podstate robila jediné – vychovávala deti k sociálnym návykom a učila ich po slovensky. Pretože predtým išli deti z chudobných osád rovno do školy s minimálnou znalosťou slovenčiny. Takže nečudo, že neprospievali, neobsedeli, vyrušovali (keď nerozumeli učiteľom) a následne končili v špeciálnych (osobitných) školách. Pritom inteligenčne tam nepatrili. Mali však „smolu“ na to, odkiaľ prišli. Samotné vzdelávanie nestačí Skutočne sa neskôr ukázalo, že deti, ktoré absolvovali aspoň rok či dva v tejto materskej škole s pomocou rómskej asistentky, oveľa lepšie zvládali aj prvý ročník v základnej škole. Inde tento problém riešili zriadením nultých ročníkov, kde nepôsobili ani tak učiteľky, ako skôr vychovávateľky. Práve od nich som počul, že dôsledkom návratu do pôvodného prostredia deti opätovne stratili sociálne (spoločenské) návyky, kým si ich dokázali poriadne upevniť. A to sa nedá dosiahnuť ani za týždeň, ani za mesiac. Okrem základných sociálnych návykov však ide aj o úroveň „bežných“ životných vedomostí a zručností. Deti z rómskych osád mali napríklad absolútne zúženú predstavu o tom, „čím by chceli byť“. Jednoducho nepoznali množstvo povolaní, ktoré sú bežnou súčasťou nášho života už od detstva. Nie preto, že by boli „hlúpe“, ale súčasťou ich života tieto povolania neboli. Svoju budúcnosť zväčša spájali s nezamestnanosťou a sociálnymi dávkami. Lebo práve taký život poznali. Nepoznali ani rozprávky, takže nečudo, že im chýbal postoj k ľudským cnostiam, ktoré získavame práve z rozprávok. Nepoznali ani knihy a nechápali ich nezastupiteľnosť v živote súčasného moderného človeka. To všetko nemožno riešiť iba na bežnom školskom vyučovaní. Nestačí to. Deti, ktoré prichádzajú do školy takto sociálne (v zmysle spoločensky) znevýhodnené, nemôžu svoj hendikep dobehnúť iba účasťou na vyučovacích hodinách. Potrebujú viac, potrebujú výchovu, podnety v podobe krúžkovej činnosti, činnosti v školských kluboch, záujmových útvarov, prípadne práce v základných umeleckých školách. To všetko sa im v zaostalých osadách upiera, ale bývanie na internátoch by im to malo priniesť. Využime európske inštitúcie a zdroje Nik netvrdí, že predstava o tzv. internátnych školách pre deti zo znevýhodňujúceho prostredia je uzavretá. Skôr naopak. Vieme však, čo ňou chceme dosiahnuť a to je dôležitý predpoklad úspechu. Teraz si treba urýchlene ujasniť, ako presne by tento systém mal fungovať. Od koľkých rokov by v nich deti mohli byť, o aké dlhé pobyty bez prerušenia by malo ísť, ako do výchovných a vzdelávacích programov zapojiť rómskych pedagógov, resp. školených asistentov. A v neposlednom rade, ako by bolo možné celý tento systém financovať, lebo niet pochýb, že si bude vyžadovať nemálo peňazí. A dobre pripravených a motivovaných ľudí. Ale práve to by mohlo byť skutočne efektívne riešenie. Je pravdepodobné, že ho nebude možné spustiť plošne, možno ho bude treba pilotne odskúšať. Určite budeme musieť nájsť spôsob zapojenia európskych inštitúcií. Veď sú to práve ony, kto v uplynulých rokoch dal neuveriteľné množstvo financií „na Rómov“, ale často do projektov s pochybným efektom. V súčasnosti Európska únia deklaruje, že v novom volebnom období chce ešte väčšiu pozornosť venovať Rómom, lebo je už jasné, že ich problémy nie je možné riešiť izolovane na národnej úrovni. Vari nebude problém presvedčiť aj iných prípadných donorov, že to by mohol byť doteraz najefektívnejší program za dlhé obdobie. Samozrejme, to neznamená, že by sa štátna politika podpory rómskych komunít mala obmedziť iba na internátne školy. Určite by to nestačilo. Ale mal by sa stať kľúčovým, lebo najefektívnejšími sú investície do vzdelania a odbornej prípravy detí a mladých ľudí. Aj to je jeden z pilierov európskej politiky. Plač nad zlým demografickým vývojom na Slovensku je ronením krokodílých sĺz, ak zároveň necháme vyrastať celú generáciu ľudí, ktorí nebudú mať šancu uplatniť sa v spoločnosti ani na pracovnom trhu. Autor pracuje na úrade vlády - článok vyjadruje jeho osobné postoje a názory