O čom je zahraničná politika

Z reakcií na návštevu ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v Bratislave vyplynulo, že Slovensko má v podstate tri možnosti zahraničnej politiky. Prvá vyžaduje pred akýmkoľvek diplomatickým aktom vyrovnať sa najskôr s minulosťou, druhá uprednostňuje budovanie vzťahov na tom, čo obe krajiny spája, a nie na tom, čo ich rozdeľuje. Tretia predpokladá odvahu urobiť hrubú čiaru za tým, čo bolo a pozerať sa vyslovene dopredu. Z toho, čo sme mali možnosť dočítať sa v slovenských médiách tesne pred Medvedevovou návštevou, počas nej a po jej ukončení, ako aj z reakcií opozície vyplýva, že prevládli prívrženci prvej možnosti. Podľa nich by mal každý ruský politik po vystúpení z lietadla padnúť na kolená a kajať sa za krivdy svojich predchodcov spáchané na Slovákoch v roku 1945, 1948 a 1968. Až potom, keď tak urobí, možno s ním sadnúť za rokovací stôl a zaoberať sa bežnou agendou vzájomných vzťahov. Európa plná krívd Problém spočíva v tom, že Európa je plná historických krívd, násilia na národoch i jednotlivcoch a následného revanšu, Slovensko nevynímajúc. Zatiaľ čo jedna skupina Slovákov požaduje, aby na kolená padli Rusi, iní by uprednostnili, keby sa takto kajali Maďari za všetko, čo spáchali na Slovákoch do roku 1918 a potom po Viedenskej arbitráži, či počas tzv. Malej vojny v marci 1939. Lenže historizovanie v politike je dvojsečná zbraň. Treba predpokladať, že svoj zoznam krívd by predložili aj Maďari. Asi by začali našou „zradou“ počas revolúcie v roku 1848, pokračovali obľúbenou témou revízie Trianonu, Benešovými dekrétmi a skončili jazykovým zákonom. Podobný postup možno predpokladať u ďalších národov. Poliaci by si mali spytovať svoje svedomie za to, že využili ťažkú chvíľu Slovenska po Viedenskej arbitráži a opäť odrezali z nášho územia niekoľko dedín na Orave a Spiši. Ale čo potom s tým, že sa slovenská armáda ako prvá pripojila k Hitlerovým jednotkám a pomáhala parcelovať Poľsko? Museli by sme tak priznať, že slovenský štát vlastne prispel skromnou, ale neodškriepiteľnou mierou k vzniku druhej svetovej vojny. Zakážeme Turčína Poničana? Mohli by sme pokračovať uverejňovaním vzájomných krívd medzi Čechmi a Slovákmi, a ak by sme boli dôslední, prepracovali by sme sa možno až do roku 1241, keď Džingischánove hordy takmer vyľudnili Horné Uhorsko. Tu by sme asi boli vo výhode, lebo Mongoli by sotva mali možnosť požadovať za svoje ospravedlnenie podobný postup z našej strany. Zato Turci by na tom boli lepšie, hoci by museli prejaviť ľútosť za okupáciu juhu Slovenska a prepadávanie niektorých bohatých banských miest. Obec Poniky by museli spomenúť dokonca až dva razy. Najskôr pre to, že odtiaľ uniesli malého chlapca a urobili z neho janičiara, druhýkrát za to, že istý janičiar odvliekol do zajatia starú ženu medzi krovím učupenú a až neskôr zistil, že tá chudera, ktorú vláčil po bodľačí, je jeho vlastná matka. Nepochybujem, že Turci by ako kompenzáciu žiadali zrušenie vyhlásenia Národnej rady SR, v ktorom sa konštatuje, že v roku 1915 spáchali genocídu Arménov. A ako bonus by chceli, aby deti v základnej škole už nerecitovali báseň Turčín Poničan, lebo ich to ponižuje. Toto nie je až taký výmysel – v diplomatických kruhoch sa hovorí, že požiadavka adresovaná na veršovanú skladbu Sama Chalupku zo strany akéhosi tureckého diplomata bola naozaj vznesená. Len tak mimochodom, už sme pripravení ospravedlniť sa Rusom za to, že sme im vyhlásili v júni 1941 vojnu a slovenskí vojaci potom tiahli spolu s hitlerovskými kamarátmi v zbrani až na Krym a Elbrus? Aj oni majú na svedomí zopár vypálených dedín a nejaké tie obete medzi civilným obyvateľstvom. Studená vojna pokračuje Na začiatku úvah o vhodnosti našej zahraničnej politiky treba naozaj uviesť takéto zveličenia, lebo len tak si mnohí uvedomia, že bilaterálne vzťahy stavané na historických krivdách nemajú perspektívu a sú nezmyselné. Na základe reakcií na Medvedevovu návštevu som dospel k presvedčeniu, že v niektorých slovenských hlavách a politických kruhoch sa zrejme studená vojna ešte neskončila, iba sa jej frontová línia presunula zo Šumavy ďalej na východ. Inak si nemožno vysvetliť vážne sa tváriace komentáre odsudzujúce slovenskú vládu a jej diplomaciu za to, že si uctila pamiatku padlých na Slavíne a že má dobré priateľské vzťahy s Ruskom. Ibaže by som nepostrehol, že vo Washingtone sa niekto naďalej riadi zásadou, že Rusko je nepriateľ a ak má niekto dobré vzťahy s týmto nepriateľom, prestáva byť jeho priateľom. Iste, blížia sa voľby a niektorí politici sú schopní kritizovať dokonca aj také kroky v diplomacii, ktoré robili, keď boli pri moci. A nepochybujem, že by ich robili opäť, keby zostavovali budúcu vládu. Realita by ich totiž nepustila. Ak sa dobre pamätám, návšteva predchádzajúceho ruského prezidenta vo februári 2005 počas vlády Mikuláša Dzurindu prebehla v Bratislave bez toho, aby sa Vladimír Putin musel predtým ospravedlniť za činy Stalina a Brežneva. Politici sa očividne spoliehajú na to, že médiá majú krátku pamäť. A v tom sa v podstate nemýlia. Len ťažko však pochopiť, prečo kritizujú Medvedeva aj za falšovanie dejín. Veď každý politik v tomto regióne si prispôsobuje históriu podľa svojich potrieb a podľa svojho obrazu. Ako sa môžu predstavitelia štátov zhodnúť na niektorých epizódach dejín, keď na ne majú rozdielne názory dokonca aj renomovaní historici? Voľakedy nás učili, že cieľom diplomacie je presadzovať vo svete záujmy svojej krajiny. Ak to naďalej platí, tak je svätou povinnosťou diplomata využiť všetky komparatívne výhody, ktoré jeho krajina má v porovnaní s inými a ktoré sa ponúkajú vzhľadom na jej geopolitickú polohu, či historické súvislosti. Preto je logické, že slovenská diplomacia nezahlcuje bilaterálne vzťahy s ktorýmkoľvek štátom predkladaním zoznamu historických krívd a požiadavkami na ich odstránenie. Národom trvá mimoriadne dlho, kým sa dokážu vysporiadať so svojou minulosťou. Poľsko sa určitého uznania viny zo strany Ruska, pokiaľ ide o Katyň, dočkalo po 70 rokoch, ale Turecko sa zmieta v ponímaní názorov na Arménov už takmer storočie. Pragmatizmus v politike Tí, čo sa hlbšie zaoberajú zahraničnou politikou, museli postrehnúť, že Slovensko (a to nielen súčasná vláda) stavia svoje vzťahy s inými krajinami nie na tom, čo nás rozdeľuje, ale na tom, čo nás spája. To sa netýka iba vzťahov s Ruskom. Kritici by si mali všimnúť, že podobnú politiku sa snaží uplatňovať aj vo vzťahoch s Maďarskom, Českom, Poľskom, či s krajinami bývalej Juhoslávie. Taký pragmatický prístup má výhodu, že krajiny môžu riešiť súčasné otázky vzájomných vzťahov, nezaťažujú sa minulosťou a riešenie sporných tém nechávajú na obdobie, keď po nich nastúpia politici schopní vnímať ich bez emócií. Takýto prístup k Ruskej federácii umožnil slovenskej vláde, aby sa počas rokovania zamerala na konkrétne záujmy v ekonomike, kultúre či vede. Zodpovednému politikovi predsa nemôže byť jedno, či zamestnanci turzovskej textilky a popradskej vagónky v Trebišove budú mať zásluhou dosiahnutých dohôd zabezpečenú prácu na dlhý čas. Je v záujme Slovenska, aby malo zabezpečené palivo pre svoje jadrové elektrárne, aby sa konečne dobudovalo cyklotrónové centrum v Bratislave a nemocnica v Ružomberku dostala moderný protónový urýchľovač na liečbu rakoviny. Ak niektorý politik považuje dosiahnuté dohody za chybu, nech sa na to ide opýtať ľudí v spomenutých regiónoch. Pred voľbami bude mať dobrú príležitosť. Všeobecne sa považuje za vhodné, že cez Slovensko prechádzajú z východu línie plynovodu a ropovodu, ale keď sa uvažuje spolu s Ruskom a Ukrajinou aj o vybudovaní trasy širokorozchodnej železnice, hodnotí sa to ako mínus ešte skôr, ako sa k tomu vyjadria experti. Ešte šťastie, že sa má širokorozchodná končiť až v Rakúsku. To predsa nik nemôže upodozrievať, že sa chce dostať do područia Moskvy. Hrubá čiara za minulosťou Zrejme ešte potrvá istý čas, kým táto časť Európy bude schopná pristúpiť k tretej možnosti zahraničnej politiky v podobe hrubej čiary za tým, čo bolo, a zameria sa na to, čo by malo byť. Pritom existuje doslova exemplárny príklad, že takáto možnosť zahraničnej politiky je realitou. Nemecko a Francúzsko zažili v priebehu necelých sto rokov tri ničivé vojnové konflikty, z toho dva sa označujú prívlastkom svetové. Napriek tomu dokázali už krátko po poslednej vojne nadviazať veľmi dobré vzájomné vzťahy. Bez toho, aby si vyčítali krivdy minulosti, požadovali ich nápravu či revíziu hraníc. V našich zemepisných šírkach a dĺžkach treba na takúto politiku ešte stále veľkú odvahu, lebo mnohé politické strany sú priamo napojené nielen na zdroje nacionalizmu, xenofóbie a revanšu, ale živí ich aj fakt, že v iných krajinách majú kolegov s rovnako čudným repertoárom politiky. Prejavuje sa u nich efekt spojených nádob. Keď niektorý z nich potrebuje zvýšiť preferencie svojej strany, zaútočí na svojho zahraničného protivníka. Ten mu to oplatí podobným alebo ešte menej kultivovaným spôsobom, a tak si pomôžu navzájom. Tandem Ján Slota – Gábor Vona (alias Zázrivecz) by o tom mali čo rozprávať. Autor je publicista