Internátne školy nestačia

Pomôže pri riešení problémov rómskej komunity zriaďovať internátne školy? Pýtajú sa v poslednom čas v našich médiách odborníci, politici i obyčajní ľudia. Rozličné názory na túto tému zaznievajú, ale konkrétne riešenia zatiaľ nik nenavrhuje. V školských službách som pôsobil 41 rokov ako učiteľ a neskoršie ako riaditeľ základnej školy. Počas celého obdobia som sa stretával aj s rómskymi deťmi. V školskom roku 1967/68 napríklad úspešne končil môj žiak Jozef Koky z Gánoviec deviaty ročník, vyučil sa v odbornom železničnom učilišti za sprievodcu a celý život riadne pracoval na železnici. Podobne to bolo aj v mnohých ďalších prípadoch. Určité úspechy sa dosiahli V 80. rokoch minulého storočia som bol riaditeľom Základnej školy v Hranovnici pri Poprade. V tom čase tretinu obyvateľov obce tvorili Rómovia. Priemerný počet rómskych žiakov v triedach bol 38 percent. Systematickou starostlivosťou okresného a miestneho národného výboru, školy, poľnohospodárskeho družstva a podnikov sme dosiahli vynikajúce výsledky. Napríklad ako vyzerala dochádzka v školskom roku 1966/67 – 91 rómskych detí vymeškalo 17 994 vyučovacích hodín, priemer na žiaka predstavoval 198 ospravedlnených a 102 neospravedlnených hodín. V školskom roku 1982/83 školu navštevovalo už 128 Rómov, ktorí chýbali na 2 477 hodinách s priemerom na jedného žiaka 19 ospravedlnených a 8 neospravedlnených hodín. Tak sa postupne zlepšoval aj ich prospech. Kým v školskom roku 1964/65 neprospievala viac ako polovica rómskych chlapcov a dievčat, o deväť neskôr to bolo už len 10 percent a tento pomer sa udržal i v ďalšom období. Takéto výsledky nedosahovala iba naša škola. V podtatranskom regióne sa pre vyspelejšiu časť rómskych rodín volil rozptyl medzi ostatné obyvateľstvo. To malo vplyv na zlepšenie kvality ich bývania, ekonomických podmienok, výchovy, profesionálnej prípravy i na zmenu spoločenských zvyklostí. V 80. rokoch sústavne rástol počet ekonomicky aktívnych Rómov – mužov aj žien. Zvyšovalo sa percento žiakov s ukončeným základným vzdelaním, klesala pôrodnosť a znižoval sa počet prípadov nedostatočnej starostlivosti rodičov o výchovu detí. Napriek týmto úspechom sa v zmenených spoločenských podmienkach ukázalo, že nájdené výsledky neboli nezvratné, ale nedostačujúce a nesystémové. V Žehre iba dvaja zamestnaní Po novembri 1989 sa pozitívny vývoj prerušil. Vynorili sa nové celospoločenské problémy: nezamestnanosť, bezdomovci, žobráci, choroby a epidémie (vši, žltačka), hlad, rast kriminality atď. To všetko negatívne pôsobí na rómske obyvateľstvo. Preň je dnes zamestnanie v podstate nedostupné. Kvalitu ich života podmieňujú iba so­ciálne dávky. Akú motiváciu môže mať súčasná mladá rómska generácia, keď vidí, že ani otec, od ktorého sa očakáva, že bude živiteľ rodiny, nemôže zohnať prácu, aby sa ich životná úroveň mohla zlepšiť? Svoje starosti potom neraz riešia alkoholom a nečinnosťou. Opäť sa zvýšila pôrodnosť a radikálne sa zhoršili podmienky na bývanie. Príkladom priam katastrofálnej situácie rómskych spoluobčanov je pomerne veľká spišská obec Žehra. Z jej obyvateľov sú len dvaja zamestnaní: starosta a železničiar. Práve jeho manželka žiada, aby prestal pracovať a zaevidoval sa na úrade práce. Sociálne dávky by vraj boli pre rodinu vyššie ako železničiarsky plat. Všeobecne sa konštatuje, že rómske obyvateľstvo nemá hodnotový systém. Napríklad ani k vlastnému majetku, k práci, či vzdelávaniu. Je to pravda, korene treba hľadať v minulosti, ale aj v súčasnosti. Návrhy ako na to Jedným z návrhov na zlepšenie postavenia rómskych detí sú vraj internátne školy. Toto riešenie nepovažujem za vyhovujúce, môže zasiahnuť len veľmi malú časť populácie. Budú to zbytočné vyhodené peniaze, pretože sa dieťa vráti opäť do nevyhovujúceho prostredia. V prvom rade treba vytvárať podmienky na zamestnanosť aktívneho rómskeho obyvateľstva najmä v sociálnych podnikoch. Sociálne príspevky a rodinné prídavky by sa mali podmieňovať aktívnou prácou v obciach a mestách. Treba prijať opatrenia na zlepšenie podmienok bývania odpredajom pozemkov na výstavbu nenáročných rodinných domov, podporovať ďalšiu výstavbu komunálnych účelových bytov. V rómskych osadách by sa mala osvetová práca zamerať na zdravotnícku, kultúrnu a spoločenskú výchovu. Zákonným spôsobom treba ovplyvňovať pôrodnosť mladistvých dievčat a deťom – matkám s dieťaťom umožniť bývanie v azylových zariadeniach s odbornou pomocou a poradenstvom. Mali by sa zriaďovať materské školy pre rómske deti, ktoré by sa zamerali na hygienickú a jazykovú prípravu na vstup do základnej školy. K predškolskej výchove 3- až 5-ročných detí treba pristupovať tak, že sa povinne zaškolia v materskej alebo v nultom ročníku základnej školy. Výchova a vzdelávanie by sa mali riešiť komplexne, pričom sa musí dôslednejšie vyžadovať plnenie povinnej školskej dochádzky. Je najvyšší čas prijať aj zásady rómskych asistentov v školách, aby pracovali podľa určitých pravidiel a nie iba vtedy, keď sa na to vyčlenia finančné prostriedky. Vráťme Hranovnici prosperitu Pokiaľ ide o samotné zriaďovanie internátnych základných škôl pre 5. až 9. ročník, treba ich nadviazať na strednú školu a s perspektívou uplatnenia jej absolventov v praktickom živote. Do tohto typu zariadení by sa mali zaradiť najmä talentované deti a na základe dobrovoľnosti, tie u ktorých je predpoklad ďalšieho štúdia na strednej a potom na vysokej škole. Všeobecne vo výchovnom a profesijnom poradenstve treba umožňovať študovať väčšiemu počtu rómskych žiakov. Rómsky problém sa nemôže riešiť len pred voľbami, ale musí ísť o systematickú prácu prinajmenšom po tri generácie a až potom sa dosiahnu určité výsledky. Mali by sme mať na pamäti aj pretváranie zaužívaného vedomia ľudí v postojoch k rómskym občanom, ktoré je v súčasnosti až neznesiteľné – ľudia v obciach majú strach. Navyše by sa tento problém, určite nielen slovenský, mal aktívnejšie riešiť v rámci Európskej únie a jej fondov. Hranovnica bola pred dvoma desaťročiami obec, ktorá prekvitala – kým mali miestni Rómovia prácu. Keď o ňu prišli, začala upadať a v miestnej škole ostali iba rómske deti. Ostatné dochádzajú radšej do mesta – do Popradu. Kým sa tam a v ostatných obciach najmä na východnom Slovensku podmienky nezlepšia, nič iné nepomôže. Fabián Gordiak, učiteľ na dôchodku, Poprad