„Inekosť“

Argumentácia niektorých pravicových politikov,najmä z SDKÚ, a niektorých think tankov, najmä INEKO, sa podobá ako vajce vajcu. Dokonca aj denník Sme takmer do detailu prevzal jeho metodiku. Najdvornejší komentátori INEKO sa vzdali časti svojej osobnosti a štýlu, bezducho a bez zaujatia vpisujú do predpísaných koloniek požadované hodnotenia. Až do roku 2006 bol prístup Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO), ktorý viedol Eugen Jurzyca, celkom iný. Pri hodnotení činnosti vtedajších politikov – dzurindovcov – boli hlavnými metódami monitoring a prieskum. Zlom nastáva v roku 2007, keď INEKO, ešte stále pod Jurzycovým vedením, začína politikom – teda už fi covcom – nastavovať iné zrkadlo. Vzniká projekt Sľuby a lamentácie – čo politici sľúbili a čo z toho plnia. Nehovoriac o tom, že INEKO akoby dostalo nejakú transfúziu: jeho aktivity sa hádam aj strojnásobili. Prístup je jednoduchý: spočítajú sa sľuby vládnej koalície, povie sa, na koľko percent sa splnili, či nesplnili, a je to. Nič viac a nič menej. Kto, ako a prečo takto sľuby vyhodnotil – aha, asi tí traja, čo sú pod metodikou podpísaní: Gabriel Šípoš, Peter Goliaš a Eugen Jurzyca. Pardon, hodnotili to odborníci oslovení inštitútom INEKO. V Sme je najprv autorský článok, potom rubrika Čo sľúbili. Napokon sa zo zdrojov tohto inštitútu uvedú citácie pod titulkom Čo si o tom myslia odborníci? a Aká je realita? Čitateľ, aj keby chcel, nevie sa dopátrať, akí odborníci, ani akou metodikou postupovali pri vyhodnocovaní sľubov. Musí mu stačiť, že je to metodika INEKO. Nič proti zrkadlám. A prečo si inštitút takto neposvietil už na Dzurindovu vládu? Odpoveď dáva Jurzycovo piate miesto na kandidátke SDKÚ. A to je aj vysvedčenie o objektívnosti INEKO. Práce na objednávku sa predsa plnia podľa zadania. V tomto prípade tomu môžeme vravieť inekosť. V. A. Daniel