Nadácie nenahrádzajú sociálny systém
Slnečný deň, piatok 16. apríla. Ulice slovenských miest zaplavili malé žlté kvietky, ktoré si každý pripínal na vetrovku, sako či tašku. Státisíce eur, ktoré vyzbierajú aktivisti, každoročne putujú na boj proti zákernej chorobe. Dobročinnosť má však aj svoju odvrátenú tvár. Nebýva len prejavom solidarity a spolupatričnosti, ale aj signálom, že v spoločnosti nie je niečo v poriadku. Liga proti rakovine vlani vyzbierala vyše 920-tisíc eur od 15 453 dobrovoľníkov. Oficiálne výsledky za tento rok budú známe začiatkom mája, ale už teraz je isté, že Bratislavčania prispeli zo svojich peňaženiek sumou viac ako 200-tisíc eur. Peniaze venujú onkologickým ústavom, nemocniciam, fakultám ako aj občianskym združeniam na organizovanie táborov či na podporu paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Nebolo by však krajšie, keby sme si Deň narcisov pripomenuli skôr symbolicky? Živým narcisom, ktorý by znamenal, že na Slovensku prostriedky zo zdravotného poistenia postačujú na výskum, prevenciu aj liečbu rakoviny? Populárne zbierky, nepopulárne dane Dobrý anjel, Deň narcisov, Dobrá novina či Hodina deťom, to sú zbierky, ktoré azda pozná väčšina Sloveniek a Slovákov. Podľa reprezentatívneho výskumu verejnej mienky až 85 percent využíva finančné darcovstvo. Možnosti sú rôzne: miestne zbierky pre školy, cirkev, obce postihnuté prírodnými živlami či podpora krajín tretieho sveta. Venovať pár drobných mincí bezdomovcovi na ulici či do pokladničky na pomoc chudobným v Afrike napĺňa mnohých ľudí dobrým pocitom. Málokoho však rovnaký pocit napĺňa pri vypĺňaní daňového priznania či podpisovaní príkazu na úhradu sociálnej ži zdravotnej poisťovni. Pritom z daní a odvodov financujeme prakticky všetko okolo nás: školstvo, zdravotníctvo, bezpečnosť, infraštruktúru, dôchodky, ale aj liečime chorých a pomáhame zdravotne postihnutým. V čom sa tieto dva systémy tak výrazne odlišujú? Dobrý a zlý štát Zásadný rozdiel spočíva v slovíčkach musieť a chcieť. Dane a odvody v podvedomí mnohých znamenajú obetovanie vlastných peňazí, symbolizujú nevyhnutnosť, povinnosť, nátlak, rozkaz. Dobrovoľný príspevok má zo svojej podstaty opačný účinok. V ľuďoch vyvoláva príjemný pocit, radosť, možno i nadšenie. Opravuje mienku o tých druhých. Podľa spomínaného výskumu dobrá polovica z nás sa pozerá na človeka, o ktorom sa dozvedeli, že finančne pomáha iným v núdzi, pozitívnejšie než predtým. Aké výsledky by na Slovensku priniesol prieskum s otázkou „Ako vnímate človeka, ktorý poctivo platí dane?“ Až 48 percent Sloveniek a Slovákov si myslí, že najchudobnejším by mal pomáhať najmä štát. Odkiaľ však vziať na to prostriedky? Kým dáva štát, je to v poriadku. Ale ak majú do štátneho rozpočtu platiť občania, väčšina sa zdráha. Hlavné príčiny sú dve: masírovanie verejnej mienky z neoliberálneho tábora a neefektívne využívanie prostriedkov zo štátnej pokladnice. Podľa prieskumu televíznej stanice CNN sa takmer tri štvrtiny Američanov domnievajú, že dane, ktoré odvedú štátu, sa premrhajú. Štvrtina by ich najradšej úplne zrušila. Až 40 percent respondentov ich platenie vyslovene hnevá, 36 percent je s výškou svojich odvodov spokojných. Opačná situácia vládne vo Švédsku známom vysokým daňovým zaťažením. Napriek tomu je s tým väčšina občanov spokojná, pretože vedia, že sa dane sa použijú zmysluplne. A verejné služby v tejto škandinávskej krajine dokazujú, že je to naozaj tak. Spochybňovači odvodov Jedným z dôvodov, prečo prerozdeľovanie prostriedkov na Slovensku nefunguje tak, ako má, je povedomie v mysliach ľudí. Prakticky všetky pravicové strany (najmä SDKÚ a KDH) sľubujú znižovanie odvodov. Jedným dychom však vytvárajú ilúziu, že sa napriek tomu môžu zvyšovať dôchodky, rodičovské príspevky, dotácie na hypotéky pre mladé rodiny a podobne. Za takýchto okolností sa nemožno čudovať, že verejná mienka nie odvodom a daniam naklonená. Málokto totiž vníma sociálny systém ako spojené nádoby. Rovnako si málokto uvedomuje, že zníženie odvodov bude automaticky znamenať menej peňazí v sociálnom systéme. Azda najďalej v spochybňovaní sociálneho štátu zašiel Richard Sulík zo SaS: „Ak nebudete dávať dobrý pozor, ani si nevšimnete, kde všade vám je uberaná sloboda. Nevšimnete si, že o polovici peňazí, ktoré zarobíte, nerozhodujete vy, ale nejakí úradníci, ktorí vám ich vo forme daní a odvodov zoberú.“ Žiadna z politických strán (Smer-SD nevynímajúc) výber daní a odvodov nepropaguje a ani ľuďom nevysvetľuje, aký zmysel má platiť do štátneho rozpočtu. Sotvakto videl u nás bilbord s nápisom „Tento rok ste odviedli štátu prostredníctvom daní 2 500 eur, vďaka ktorým je o jedného vysokoškolsky vzdelaného človeka viac!“ Namiesto toho sa v médiách propaguje Deň daňovej slobody alebo kritizuje popredné umiestnenie Slovenska v rebríčku krajín s najvyšším odvodovým zaťažením. Ako zvýšiť rovnosť šancí Sociálny systém nie je samoúčelný. Od konca 2. svetovej vojny dosiahol sociálny štát významné úspechy. V niektorých krajinách jeho budovanie znamenalo zmeny v zákonoch, inde zase išlo o celý rad programov zameraných na zlepšenie postavenia sociálne znevýhodnených skupín a znižovanie rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Hlavným úspechom bolo predovšetkým výrazné zníženie nerovnosti. Častým argumentom liberálov v prospech „nepovinného“ sociálneho systému býva najmä sloboda rozhodovania darcu a otázka dobrovoľnosti. „Sme presvedčení, že o peniazoch, ktoré ste zarobili VY, budete vedieť aj najlepšie rozhodnúť VY,“ tvrdí predseda strany SaS. Typickým príkladom takejto argumentácie je článok Asociálna charita od Jozefa Filka na internetovom portáli prave-spektrum.sk, ktorý sa odvoláva na amerického politológa Francisa Fukuyamu. Podľa neho „u súkromného darcu bude oveľa väčší tlak na obdarovaného, aby sa napríklad snažil nájsť si prácu. Rovnako i darca bude mať silnejší a úprimnejší pocit nezištnej pomoci a sám bude prirodzene motivovaný pomáhať iným. So štátom je to však naopak. Demotivuje a učí ľudí správať sa nezodpovedne, pretože im ponúka bezplatnú pomoc.“ Motivácia a sloboda rozhodovania sa často používajú ako demagogické argumenty v prospech minimalizácie služieb vo verejnom záujme. Nadácie založené na dobrovoľnom princípe pritom zo svojej podstaty nedokážu efektívne pokryť celé spektrum potrieb sociálneho systému. Aj toľko propagovaná väčšia adresnosť rozdeľovania príspevkov je možná len do určitej miery. Na to, aby neziskové organizácie dokázali identifikovať potencionálnych príjemcov pomoci, by museli zamestnávať nemalý aparát, ktorý by pracoval v teréne a skúmal tisíce žiadostí a individuálnych životných príbehov. Vysoké náklady na správu Áno, dane a odvody sa dajú nahradiť nadáciami, občianskymi združeniami a charitou. Nevyhnutne by však museli vzniknúť tisíce subjektov, ktoré by sa zaoberali celým spektrom činností – poskytovaním pomoci chorým, štipendiami pre študentov, zbierkami na stavbu ciest, vyplácaním podpory v nezamestnanosti, rodičovských príspevkov... Skôr či neskôr by musel vzniknúť zložitý administratívny a logistický aparát, ktorý by mal oproti dnešnému sociálnemu štátu veľkú nevýhodu – nebol by celoplošný ani spravodlivý. Zástancovia dobrovoľného sociálneho systému neraz argumentujú nákladnosťou toho súčasného. Zverejnené údaje však jasne ukazujú, že administratívne náklady mnohých nadácií neraz prevyšujú výdavky štátneho aparátu. Napríklad Nadácia SPP v roku 2006 vynaložila na správu 4,7 percenta z celkového množstva grantov, SOCIA 6,3, Ekopolis 7,1 a Nadácia VÚB 5,6 percenta. Rekordérmi sú Nadácia Penta (14,1), Nadácia pre deti Slovenska (12,7) a Nadácia otvorenej spoločnosti, ktorá v pomere k rozdeleným grantom minula neuveriteľných 80 percent na svoju vlastnú činnosť! Tieto čísla majú od efektívneho fungovania nadácií veľmi ďaleko. Vyvolávajú skôr viac otázok ako odpovedí. Nemálo zo spomínaných nadácií žije z finančných prostriedkov vybraných cez inštitút dvoch percent z daní. Ich prijímatelia si podľa Daňového riaditeľstva SR pripísali vlani na svoje účty vyše 55 miliónov eur, pričom právnické osoby prijímateľom poukázali viac ako 37 miliónov eur. Nemálo firiem založilo s týmto cieľom vlastnú „neziskovku“. Svoju nadáciu má SPP, J&T, Slovenská sporiteľna, Penta, Orange, U. S. Steel, VÚB a mnoho ďalších. Podľa Správy o stave slovenských nadácií, ktorú pravidelne vydáva Fórum donorov, udelili tieto inštitúcie v roku 2007 granty v celkovej výške 24,5 milióna eur. V mnohých prípadoch pomohli tam, kde štát zlyháva. Nemalo by to však zvádzať k tomu, aby štát na svoju funkciu abdikoval. Nadácie a dobrovoľnícke organizácie majú byť doplnkom, nie náhradou sociálneho systému.
