Prečo sa nebáť medveďa
Nový slovenský prírodopisný dokument Strážca divočiny prináša pohľad na medveďa očami milovníkov divej prírody. Mediálny imidž vyberača kontajnerov a premnoženej, nebezpečnej šelmy totiž zďaleka nie je celá pravda o zvierati, ktorého výskyt robí z našich hôr európsky unikát. Premiéra na festivale Hory a mesto v Bratislave bola beznádejne vypredaná a pre uspokojenie divákov museli organizátori pridať do programu ešte jedno premietanie. Konalo sa na záver dvojdňového protestu proti návrhu zonácie Tatranského národného parku. Dokument je po Znovuzrodení lesa Jany Sadloňovej a Vladimíra Ruppeldta ďalším príspevkom do diskusie o postoji k divej prírode a jej obyvateľom. Človek iba ako pozorovateľ Filmári Robert Rajchl, Erik Baláž a fotograf Bruno D´Amicis strávili v Tichej a Kôprovej doline tri sezóny. S technikou zbalenou na chrbtoch v 30-kilogramových batohoch brázdili strmé svahy počas krátkeho horského leta aj v mrazoch a dvojmetrovom snehu. Na dobrý záber čakali neraz celé dni a týždne. Rýchlosť nakrúcania, filmárske pohodlie a sem-tam aj kvalitu obrazu totiž podriadili vyššej priorite – nevyrušiť „hercov“ v ich prirodzenom prostredí. Preto väčšina záberov vznikla priblížením z náprotivného svahu cez teleobjektív. Hodnota nerušenej prírody patrí medzi hlavné myšlienky Strážcu divočiny: človek by aspoň v takýchto miestach nemal byť hlučným pánom tvorstva, ale nenápadným pozorovateľom. Vysokohorský prales s tisícročnými limbami, ktorý hostí štyridsať medveďov, svorku vlkov, kamzíky, svište, orly či tetrovy, je jedinečný ostrovček naozajstnej divočiny uprostred civilizácie. Európsky unikát, pred ktorým nemáme pokoru azda iba my doma. Inak by sme nad povolením ťažbárskych zásahov v útočisku veľkých šeliem a ohrozených druhov ani len neuvažovali. Napokon, ako pripomína komentár v úvode 52-minútového filmu, ide iba o sto štvorcových kilometrov. Plachý vegeterián Koncom apríla Slovensko ustrnulo nad ďalším prípadom útoku medveďa na človeka. Šelma dohrýzla celé telo drevorubača, ktorý útok, našťastie, prežil. Scenárista Strážcu divočiny Erik Baláž však stretnutia s medveďmi prestal počítať pri čísle tristo a zvieratá mu nikdy neublížili. Naopak, má s nimi skúsenosť ako s obozretnými tvormi, ktoré sa dávajú na útek pred hocakým šramotom v kosodrevine. Napriek rozšírenému tvrdeniu o agresivite medvedíc s mláďatami považujú tvorcovia, ktorí sa so šelmami stretávajú roky, práve matky za najplachejšie. Svoje skúsenosti a rady, čo robiť pri stretnutí, zhrnuli do deväťminútového bonusu na filmovom DVD: Prečo sa nebojím medveďov. Hoci sa vie, že medveď je všežravec, povesti nebezpečného predátora sa zbavuje len ťažko. O to viac možno prekvapí, že macovia v Tichej a Kôprovej doline sa celé dni pasú na bylinách, korienkoch a lesných plodoch. Najvyhľadávanejšou lahôdkou sú pre ne limbové oriešky. Kamera ich ani raz neprichytila pri love alebo pri konzumácii mäsitej potravy. Ich trus však vypovedá o kanibalizme. Samce v čase párenia zabíjajú a požierajú mláďatá, aby sa medvedice dostali skôr do ruje. Regulujú tým zároveň početnosť populácie. Častejšie ako na krutosť však filmári zaostrili na krásu prírody. Zábery na klbčiacich sa medvieďatá, stádo jeleňov ovlažujúce sa v plese či artistické kúsky kamzíkov na zasnežených skalách vyrážajú dych. Pohľad na Tatry bez turistov, vlekov, hotelov a zjazdoviek podfarbuje meditatívna hudba multiinštrumentalistu Maoka, nedávno nominovaného na cenu za najlepšiu pôvodnú filmovú hudbu na festivale Slnko v sieti (film Bathory). Prales nie je len v Afrike Prales, veľké šelmy a nepokazenú prírodu netreba hľadať na Sibíri, v Afrike či v Amazónii. Máme ju doma a na rozdiel od športovísk a turistických centier je jedinečná. Strážca divočiny hovorí aj o nádeji, že pokazená príroda sa dá „opraviť“. Na niektorých svahoch v Tichej a Kôprovej doline sa ešte pred 60 rokmi pásol dobytok, dnes tam rastie les na nerozoznanie od pôvodného. Slovenská príroda nie je stratená. Jej hodnota, zdravie a rozmanitosť sa dokáže prinavrátiť sama, a to zadarmo a rýchlejšie, než by sme očakávali. Namiesto „starostlivosti o jej rozvoj“ však treba od nej dať ruky preč. Strážca divočiny (SR, 2010, Arolla Film). Réžia: Robert Rajchl. Scenár: Erik Baláž, R. Rajchl. Kamera: R. Rajchl, E. Baláž, Vladimír Ruppeldt. Súbežne s dokumentárnym filmom Arolla Film vydal knihu Posledná pevnosť – pätnásť rokov s medveďmi s textom E. Baláža a fotografiami Bruna D´Amicis.
