Monarchia v troch štátoch
Burgenland, Fertód, Neziderské jazero, tieto miesta sú nejednému slovenskému cestovateľovi dôverne známe z cyklovýletov a kratších povyrazení za hranice. Tento kraj však okrem krásnej prírody a chutného zeleného veltlína spája aj niečo iné: rod Esterházyovcov. Eisenstadt je od roku 1925 hlavným mestom Burgenlandu, najvýchodnejšej spolkovej krajiny Rakúska, ktorá bola až do konca prvej svetovej vojny súčasťou Uhorska. Za čias monarchie bol Eisenstadt iba provinčným mestečkom. Významný šľachtický rod Centrom politického a hospodárskeho života bol oveľa dôležitejší Sopron, ktorý po roku 1921 zostal v novovytvorenom Maďarsku. Eisenstadt v Európe poznali skôr ako sídelné mesto rodiny Esterházyovcov, a tým aj ako stredisko jej mnohých aktivít v oblasti kultúry. Esterházyovci získali kniežací titul, ako aj výhody s tým súvisiace začiatkom 16. storočia. Dnes sú pre nás starou šľachtickou rodinou, ktorá sa dostala k moci a veľkým majetkom po tom, čo sa v roku 1526 pri Moháči po nešťastnej bitke s Turkami uzavrel osud celej generácie starej uhorskej šľachty. Muži ležali pobití v moháčskych močariskách a doma ostali na vydaj súce dievčatá, ktorým na atraktivite pridávali rozsiahle majetky ako súčasť vena. To bola šanca pre drobných šľachticov, ktorým chýbalo imanie, ale nie šikovnosť a schopnosť sa v živote obracať. A tak dvoma výhodnými sobášmi prišiel k majetku aj gróf Mikuláš Esterházy, otec prvého kniežaťa v rodine, Pavla. Lojalita voči Habsburgovcom a boj proti Turkom nevynášali zle. Vtedajší novozbohatlíci sa od súčasných veľmi nelíšili. A tak Esterházyovci začali robiť, čo sa dalo, aby ukázali, že sú šľachticmi, ako sa patrí – s vyberanými spôsobmi a vkusom. Neskôr pri tom nemohol chýbať ani kvalitný dvorný orchester. Preto knieža Pavol II. rok pred svojou smrťou zamestnal ako hlavného kapelníka vtedy mladého, ale perspektívneho Josepha Haydna (1732 – 1809). Mesto Haydnových melódií Pozvanie do paláca Esterházyovcov v Eisenstadte prišlo doslova ako na zavolanie. Po tom, ako Haydnovi zmutoval hlas a nebolo preňho viac miesto vo viedenskom chlapčenskom zbore, ocitol sa bez práce a hľadal v hlavnom meste voľné miesto klaviristu či dirigenta. Od roku 1760 bol potom Haydnov osud spojený s rodinou Esteházyovcov až do smrti. V Eisenstadte prežil svojich tridsať najproduktívnejších rokov. Nenadarmo preto toto mesto občas nazývajú aj Haydenstadt. Postavenie, ktoré mal budúci svetoznámy skladateľ na kniežacom dvore, dokazuje, za akého dôležitého ho rodina považovala. Pri slávnostných večeriach mal právo prednášať druhý prípitok, hneď po kniežati. Mohol si dovoliť život hodný umelca jeho formátu, čo v tom čase nebývalo celkom bežné. Za odmenu všetky svoje diela podpisoval až do konca života ako Joseph Haydn, hlavný kapelník Esterházyovcov. Tento vzťah bol prospešný vzájomne. Skladateľ získal najlepšie podmienky na tvorbu a Esterházyovci aj prostredníctvom jeho diel potrebnú váženosť nielen na vojnovom poli, ale i v kultúre. V Eisenstadte našiel Haydn aj miesto svojho posledného odpočinku. Jeho sarkofág z bieleho mramoru, zaplatili ho, ako inak, Esterházyovci, nájdeme nad mestom v kostole Bergskirche. Jeho meno sem láka tisícky návštevníkov aj v súčasnosti. Najmä v minulom roku, keď 31. mája uplynulo dvesto rokov od majstrovej smrti a tóny jeho skladieb sa niesli mestom celé leto. Hodiny bez strojčekov Esterházyovskou rodinnou pýchou bol hrad Forchenstein (po maďarsky Fraknó). Celá kniežacia vetva rodu sa nazývala po tomto obrannom hrade na niekdajšej hranici medzi Rakúskom a Uhorskom. Hrad nezaujme ani tak svojou architektúrou, ako tým, čo sa nachádza vnútri. Hneď za dverami privíta návštevníkov zubatý nílsky krokodíl. Dal ho priniesť Pavol II. z Egypta, aby odstrašoval nepriateľov. Zrejme to bola účinná obrana. Keďže exotické zvieratá v tom čase neboli medzi širokou verejnosťou v strednej Európe veľmi známe, bez problémov sa dalo tvrdiť, že je to drak. Prvá časť klenotnice je snom každého archivára. Miestny archív tvorí 26 miestností zaprataných listinami z jednotlivých esterházyovských panstiev. Vlastnú sálu majú sobášne, rodné a úmrtné listy. Väčšinu však tvoria akési ročné účtovné uzávierky z rôznych hradov, ktoré kniežaciemu rody istý čas patrili. Z dnešného Slovenska tu napríklad nájdeme Levice, Bytču, Galantu či Strečno. Niektoré časti interiéru sa však zničili. Aj tento hrad počas druhej svetovej vojny a krátko po nej obývala Červená armáda. A vojaci, ako je známe, veľkými milovníkmi histórie a umenia nebývajú. Čo prežilo takmer nepoškodené, je klenotnica. Zmizli len strojčeky z niekoľkých vzácnych ozdobných hodín. O existencii týchto komnát vedeli pravdepodobne len dôstojníci a radovým vojakom ich zatajili. Hodinky síce zobrali, ale nádherné drevené skrine, vykladané perleťou, korytnačinou a slonovinou ostali nepoškodené. Okrem nich je v klenotnici aj veľa predmetov, ktoré by sme dnes zrejme nenazvali inak ako starými rárohami. V 17. storočí si ich však mimoriadne vážili. Čokoľvek zaváňalo exotikou, malo cenu. A tak napríklad knieža Pavol I. obdaroval jedného zo svojich synov pri príležitosti okrúhlych narodenín obrázkom z mušlí a morských hviezdic, aké sa teraz masovo vyrábajú na Filipínach a distribuujú po prímorských letoviskách celého sveta. Tiež by dnes asi nikomu neprišlo na um, aby si skladal zo sušených morských živočíchov a vypchaných korytnačiek, či mravenčiarov draka, aby si ho mohol vyvesiť do stredu miestnosti namiesto lustra. Nuž, Forchtensteinská klenotnica je výrečným obrazom dobového vkusu a zároveň mementom, že to, čo sa dnes pokladá za poklad, môže byť o pár rokov bezcenná atrapa. Knieža Slnko Obdobie najväčšej slávy zažívala rodina Esterházyovcov za kniežaťa Mikuláša I. Bol megaloman celou svojou dušou. Najprv sa rozhodol vyrovnať sa luxusom cisárskemu dvoru, neskôr sa mu zažiadalo aj lesku, ktorý obklopoval francúzskych kráľov. A tak sa rozhodol doplniť svoju zbierku hradov o malé Versailles. Na svoje plány si vybral miesto na južnom brehu Neziderského jazera – Fertód. Dnes už zámok od hladiny delí široký pás trstinového porastu. Voda v jazere, ktorá je prirodzene mierne slaná, sa totiž v dôsledku umelých zásahov medzičasom mierne odsolila a trstine sa začalo nebývalo dariť. Až tak že dnes pokrýva viac ako polovicu plochy jazera. Mikuláš Viedeň veľmi neobľuboval. Zrejme nemal rád, keď sa pozornosť davu sústredila na niekoho iného. Preto mu odľahlé miesto pri jazere plne vyhovovalo. Niekdajšiu veľkoleposť zámku už vidno iba na fotografiách a starých obrázkoch, z grandiózneho lesoparku ostalo torzo. O skazu interiérov sa postarali vojaci, ktorí si tu zradili vojenský lazaret. Parkety a drevené obklady skončili v krbe. Dodnes sa však zachovali krásne mozaikové podlahy či maľovky v čínskych salónoch. Ešteže mramor nehorí a nábytok v čase vojny umiestnili na iné zámky. Mikuláš, prezývaný Knieža Slnko, sa neusiloval Francúzsko napodobňovať iba stavbami, ale aj dvornými slávnosťami, ohňostrojmi, operami. Jeho životným vzorom bol Lorenzo Medici z renesančnej Florencie, ktorého napodobňoval tým, že sa dával oslovovať „Il magnifico“, veľkolepý. V ňom zrejme našiel aj inšpiráciu na zberateľstvo umeleckých predmetov či podporu umelcov. Bol to práve on, kto bol najdlhšie Haydnovým chlebodarcom. Neprestal ho podporovať ani po tom, keď sa skladateľ rozhodol, že sa odsťahuje do Viedne. Kúsok za Bratislavou Škoda, že sa krásny zámok využíval len pomerne krátko. Knieža Antona, Mikulášovho syna, dediča kniežacieho titulu a celého majetku, rýchlo omrzel život medzi trstinou, a rozhodol sa, že sa presťahuje späť do centra spoločenského diania: do Viedne. A tak aj celú Esterházu čakal rovnaký osud ako komnát Márie Terézie. Tie museli byť vždy pripravené, keby náhodou cisárovná pricestovala. Prišla sem však iba raz a zdržala sa „až“ dve noci. Vydať sa cez víkend po stopách Esterházyovcov je príjemný spôsob, ako si užiť krásy parkov neďaleko Bratislavy, objavovať, čo sa skrýva u našich susedov a zároveň nahliadnuť i do našej histórie z iného uhla.
