Umrie euro? Europat

Poľský týždenník Polityka aj bez toho, aby do svojej analýzy vťahoval dilemu Poliakov, či euro chcú, alebo sa ho radšej zrieknu, rozoberá aktuálne starosti politikov eurozóny v súvislosti s potrebou prekonať dôsledky „gréckej nákazy“. V tomto roku euro umrie. Tvrdí to rakúsky expert Michael Kordovsky, ktorý radí klientom, aby prešli na zlato, striebro a valuty krajín bohatých na suroviny. Iní sú optimistickejší. Predvídajú iba rozpad eurozóny na dva bloky. Na jednej strane mocnosti – ako Nemecko či Holandsko, v ktorých znovu počuť hlasy: vlastný štát – vlastná emisná banka – vlastná valuta. Na druhej strane tzv. svine, PIGS (skratka podľa anglických názvov Portugalska, Talianska/Írska, Grécka a Španielska), teda krajiny kedysi mäkkých valút. Príčina budúcich katastrof? Keď mal v roku 1988 Bundestag rozhodnúť o zavedení eura v Nemecku, kancelár Helmut Kohl hovoril s pátosom, že ide o otázku vojny a mieru. Nezaoberal sa ekonomickými detailami, ale rozvíjal víziu zjednotenej Európy ako garanta mieru na kontinente od vekov trápenom zdĺhavými vojnami. Dnes nemeckí euroskeptici vyvracajú jeho slová – euro je príčinou budúcich katastrof! Také tézy hlása Günter Hannich v apokalyptickom pamflete „Nastávajúca katastrofa – euro. Finančný systém zbankrotuje?“, ktorý kníhkupectvá umiestňujú na viditeľnom mieste. Autor nie je ekonóm, ale publicista nízkonákladového periodika Ekonómia pre ľudí. Jeho knihy sa však čítajú; vyjadrujú názory tých, ktorí od začiatku hromžili na „Teuro“ – symbol drahoty, (slovná hračka v nemčine – pozn. red.). Podľa Hannicha je „traktát z Maastrichtu z roku 1992 druhá Versaillská zmluva, lebo valutovú úniu Nemcom vnútila. Ešte aj dnes dvaja z troch smútia za D-markou. Euro odoberá Nemecku suverenitu a je nástrojom jeho vydierania úniou. Keď ho zaviedli, Nemci vytvárali 39 percent finančných zásob Európskej centrálnej banky a dostali sotva 31 percent. Zato Francúzsko do nej odvádzalo iba 12 percent, ale získalo až 21. Diera na rovnej ceste! To je trestuhodné, že výmenou za zjednotenie Nemecka Kohl odovzdal D-marku, túto nemeckú atómovú bombu.“ Za svedkov svojho obvinenia si Hannich volá známe osobnosti. Začína od Johna M. Keynesa, ktorý varoval pred spájaním do jedného ekonomického priestoru krajín s rôznou úrovňou ekonomiky opakujúc, že medzinárodná môže byť veda, hotelierstvo, turistika, ale financie musia byť štátne. Potom cituje veľa kritikov eura z 90. rokov, najmä amerických. Jeffrey Sachs ju v roku 1998 nazval teoretickou absurditou, lebo „takmer všetky krajiny, ktoré sú dnes po uši v kríze, predtým prijali stále kurzy valutovej výmeny“. V skutočnosti išlo o roky oslabenia financií najprv v juhovýchodnej Ázii, potom v Brazílii, Rusku a Argentíne, ktoré v súlade s odporúčaním MMF spojili svoje valuty s dolárom. Kapitalistický raj Zavedenie eura bolo predovšetkým politickým rozhodnutím. Malo upevniť EÚ a natoľko spojiť zjednotené Nemecko s Európou, aby sa znova nepokúšalo o hegemóniu na kontinente. Spoločná mena mala rozšíriť aj spolurozhodovanie v záležitostiach únie, zdisciplinovať rozhadzovačných a vynútiť si solidaritu chudobných a bohatých. V ekonomike však niet solidarity dokonca ani v národnom štáte, ako tvrdí Hannich, a čo potom v nemilosrdne rozrôznenej Európe? Bohaté regióny zavše nariekajú, že musia živiť zaostalé. Preto namiesto vytvorenia spoločnej valuty bez spoločného štátu a politického národa by sa patrilo vytvoriť viac rozličných valutových zón, dokonca v jednej krajine, napr. v Nemecku severnú, južnú a východnú, aby sa cez výmenné kurzy dalo reagovať na nerovnomerne sa rozkladajúce hrozby. História sa opakuje, pokračuje Hannich. Každá ďalšia finančná kríza je silnejšia ako predchádzajúca. Kríza v roku 1913 bola silnejšia ako kríza z roku 1873 a pričinila sa o výbuch 1. svetovej vojny a boľševickej revolúcie. Veľká kríza rokov 1929 až 1931 prostredníctvom Hitlera spustila 2. svetovú vojnu. Hospodárska kríza vo východnom bloku v roku 1989 viedla k pádu komunizmu a k preludu, že teraz už všetko bude dobré, lebo Západ je schopný doviesť tieto ruiny do kapitalistického raja. Raja však niet. Banková kríza v roku 2008 bola len rozohrávkou. Ukázala však, že rozšírenie EÚ na východ bolo historickým omylom, lebo ju zaviedlo na pokraj bankrotu. Celý zdanlivý rast vďaka novým členom sa ukázal byť mydlovou bublinou, financovanou cez gigantické zadlženie. Čertovým kopýtkom nie je len Kohlom zle uskutočnené zjednotenie Nemecka a Európy, ale aj finančný systém, ktorý vháňa celé štáty do jedného vreca zadlženia a dramaticky prehlbuje nerovnosti. Teraz musia Európania vypiť horké pivo, ktoré im navarili politici. Najprv pokles eura a potom rozklad celého svetového finančného systému! To za sebou potiahne rozpad EÚ, vojny a rozbroje. Námesačná ekonomika Najprv odhodia euro Taliani, potom Španieli, Portugalci a Gréci. Nakoniec sa aj Nemecko vráti k D-marke. Takýto náhly rozpad eurovaluty ešte viac prehĺbi už trvajúcu globálnu finančnú krízu. Začnú sa zavádzať regionálne výnimočné stavy s použitím euroarmád. Európa sa stane diktatúrou. Stane sa to, čo hovoril Kohl, ibaže opačne. Euro nie je nijaký večný mier, ale rýchla vojna! To vraví extrémny katastrofista Hannich. Problém spočíva v tom, že eurozónu ovládla nákaza – grécka choroba. Do ekonomických debát sa znova vracia historiozofický fatalizmus. V nemeckej tlači si možno prečítať, že Gréci sú už dvetisíc rokov lenivci a podvodníci. Gréci odpovedajú, že Nemci sú nacisti, ktorí nesplatili svoju vinu. Lenže jazvy sú ešte hlbšie. Vracia sa stavanie klasickej stredomorskej kultúry proti nordickej. Akoby „tradične márnotratné“ pravoslávne krajiny Balkánu a katolíckej románskej Európy stavali proti Nemecku s jeho puritánskou protestantskou etikou. Finančná kríza sa však začala v anglosaských štátoch... Aj naša postkomunistická časť EÚ láme tradičné vzorce. Upozorňuje na to litovský premiér Andrius Kubilius zdôvodňujúc, že to len tí na juhu praktizujú námesačnú ekonomiku, kým my tu na severe, ktorí sme prešli sovietskou skúsenosťou, sme zvyknutí na nevyhnutné odriekanie. Kým Gréci protestujú proti nevyhnutnému kráteniu rozpočtu, ktoré znamená zníženie miezd o 20 percent, v Litve, kde finančná kríza spôsobila prepad ekonomiky o 18 percent, ľudia ostrý úsporný program akceptujú. Podľa Thea Weigla, otca eura, ide o bezpečnostnú poistkou. V rokoch 1990 až 1998 bol ministrom financií v Kohlovej vláde a „pánom rozpočtových dier“, lebo zjednotenie Nemecka stálo oveľa viac, ako sa čakalo. Dnes je presvedčený, že euro zjednotilo Európu viac než čokoľvek iné, „lebo keby ho nebolo, trikrát za deň by sme menili výmenný kurz, ráno, na poludnie i večer“. Nielen Weigel opakuje, že to vlastne vďaka euru sa v EÚ nezopakuje ázijská či ruská kríza z rokov 1997 a 1998. Thajský baht, kórejský won, malajský ringtgit a ruský rubeľ boli neformálne zviazané s dolárom. Zato euro nie je prepojené na žiadnu valutu, preto majú súčasní špekulanti ťažšiu úlohu ako George Soros, ktorý začiatkom 90. rokov atakoval britskú libru tak úspešne, až vypadla z úniového valutového reťazca. Euro môže časom stratiť na hodnote, ale nepadne. Málo reálny je aj návrat Grécka k drachme. Keby sa to stalo, grécki podnikatelia, posilnení devalváciou národnej meny by síce ľahšie exportovali, no krajina by tak či tak musela svoje dlhy vyrovnať v eurách. Odtiaľ pochádza názor denníka Süddeutsche Zeitung, že kým štáty eurozóny budú pod kontrolou udržiavať krízu v Grécku, Španielsku i Portugalsku, dovtedy euro pretrvá. Grécka nákaza sa šíri Grécka choroba – dlhoročný život nad pomery, korupcia a falšovanie štatistík – je iba jedna strana problémov eurozóny. Jej členmi je 16 krajín s veľmi nerovnakým potenciálom i ekonomickou mentalitou. Keď prijímali spoločnú menu, zaviazali sa udržiavať prísne normy – inflácia a rozpočtový deficit v štátoch eurozóny nemali prekročiť tri percentá HDP ročne a ročné zadlženie 60 percent HDP. V roku 2009 však nijaká krajina s výnimkou Fínska tieto kritériá nesplnila. Priemerný deficit v celej EÚ predstavoval 6,9 percenta HDP, iba vo Fínsku, Švédsku, Dánsku, Bulharsku a Estónsku neprekročili limity z Maastrichtu. Zato dvojciferný deficit mali Grécko (12,7 %), Španielsko (11,2), Írsko (12,5) a Veľká Británia (12,1). Ani najsolídnejší sa nepridŕžali noriem – Nemci mali 3,4-percentný a Holanďania 4,7-percentný deficit. Aj priemerné zadlženie členských štátov únie bolo vyššie než prípustné – 73,5 percenta, v eurozóne až 78,2 percenta HDP. Najhoršie to vyzerá v Taliansku (114,6 %) a Grécku. Zato Španielsko, Luxembursko, Cyprus, Holandsko, Fínsko, Bulharsko, Slovensko, Slovinsko, Dánsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Poľsko, Rumunsko, Švédsko a Česko sa držia pod 60 percent. Grécka kríza znovu zaktivizovala nemeckú „bandu štyroch“, ktorá v 90. rokoch protestovala pred Ústavným súdom v Karlsruhe proti rezignácii na D-marku. Vtedy ich žalobu zamietli. Ale po júnovom verdikte súdu v otázke Lisabonskej zmluvy, ktorý relativizoval nadradenosť únijového práva nad národným, nabrali vietor do plachiet. Hrozia novou žalobou nielen do Karlsruhe, ale aj na Európskom súde v Štrasburgu, keby sa Nemecko ponáhľalo pomôcť Grécku finančne. „Európska únia je zväzkom štátov, a nie štátnym zväzkom,“ zdôrazňuje profesor ekonómie Wilhelm Hankel, „napriek tomu zmluva z Maastrichtu výrazne zabraňuje odpustiť kauciu tým, čo porušujú spoločné ustanovenia.“ Aj z obavy pred takýmito žalobami kancelárka Angela Merkelová ubezpečuje, že Nemci nebudú doplácať na Atény. Grécka kríza zároveň posilnila aj integracionistov, ktorí naliehajú na prehĺbenie únie. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy navrhuje vytvorenie únijovej hospodárskej politiky a nemeckí odborníci zavedenie sankcií za porušovanie predpisov z Masstrichtu. Predsa však narastá vedomie, že receptom na krízu nie je princíp „zachráň sa, kto môžeš“, ale „viac Európy“. Môže sa ukázať, že dôsledok gréckej choroby bude opačný, ako predpovedajú pesimisti. Ani euro sa nerozpadne, ani EÚ sa nepohrúži do občianskych vojen. Zato členské štáty si budú musieť predpísať viac finančnej disciplíny a vzájomnej solidarity. Bez silných ekonomických základov nebude Európa fungovať ako svetová veľmoc. Aj preto je stabilné euro také dôležité. Z týždenníka Polityka č.12/2010 vybral a preložil Viliam Roth.