Aj takto sa dá učiť dejepis
Nad špicou pylónu zo slovenského mramoru – travertínu v Háji-Nicovô preleteli dva bojové vrtuľníky a vzápätí roj stíhačiek Mig-29. Davy ohromené rachotom motorov ihneď zmĺkli. Pietny akt kladenia vencov za účasti najvyšších ústavných činiteľov sa mohol začať. Ktovie, či tvorcovia pamätníka padlých nad Liptovským Mikulášom, architekti Ladislav Bauer a Aladár Búzik koncom 50. rokov minulého storočia tušili, že raz srdce Liptovskej kotliny zaplavia vody Marinho mora. Ale ponúka sa kladná odpoveď. Najmä keď stojíte na monumentálnom schodišti a pred očami v jednej priamke máte ako dlani os okresného mesta, priehradného jazera a za ním hradbu vrchov s dominantným štítom Choča. Výdych pod dvoch mesiacoch Z kopca musí byť fascinujúci výhľad, najmä keď vychádza slnko a krajinu zalievajú oranžové lúče. Pred 65 rokmi sa však chlapi v uniformách sotva mohli kochať prírodou. Ktovie, aké tu počasie vládlo 4. apríla 1945 o 6. hodine ráno, keď československí a sovietski vojaci po 62 dňoch definitívne oslobodili Liptovský Mikuláš. Najurputnejšie boje sa odohrávali práve tu, na kóte 746. Od roku 1950 je tu najväčší vojenský cintorín na území bývalého Československa. Pochovali tu 1 368 príslušníkov Prvého čs. armádneho zboru Ludvíka Svobodu. Svoje životy, ďaleko od vlasti tu položili aj tri tisícky Sovietov. Celé pietne miesto aj so sochárskou výzdobou mikulášskych umelcov Alfonza Gromu a Miroslava Ksandra sprístupnili 9. mája 1961. Prvý raz sa svobodovcom podarilo obsadiť centrum Liptova už začiatkom marca 1945, nemecké a maďarské vojská ich však vytlačili. Boj sa premenil na krvavé jatky, keď bez náležitého delostreleckého a leteckého krytia zomierali aj neskúsení, sotva pred mesiacom narukovaní mládenci z východného Slovenska. Po karpatsko-duklianskej operácii išlo o najväčšiu bitku 2. svetovej vojny na území dnešnej republiky. V širšom povedomí laickej verejnosti mimo tohto regiónu sa to dosiaľ nezakodóvalo. Možno preto sa to nezdôrazňovalo, lebo tých obetí bolo priveľa. Ústredné oslavy oslobodenia sa zvykli organizovať 6. októbra na Dukle a na jar na bratislavskom Slavíne. Dobrý nápad z Bystrice Čo keby sa práve tu vždy konala jubilejná centrálnej pietna spomienka na obete svetového vojnového konfliktu a ukončenia fašistického jarma na Slovenska? S touto myšlienkou prišiel primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč a riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici Stanislav Mičev, ktorému nechýba novátorský prístup k tomu, ako približovať ľuďom, najmä mládeži, novodobé dejiny. Našli podporu u riaditeľa Vojenského historického múzea pplk. Miroslava Čaploviča a potom aj vo vláde. Rodinkárstvo býva niekedy na osoh. Možno aj to urýchlilo obnovu rozsiahleho areálu, ktorý bol ešte nedávno v nezávidenia hodnom stave. Do dejiska osláv okrem miestnych zavítalo autobusmi okolo 3 000 odbojárov a ich rodinných príslušníkov z ostatných kútov Slovenska. Medzi nimi sme stretli aj niektorých posledných žijúcich veliteľov vojenských či partizánskych jednotiek. Viacerí dostali pri nedávnej návšteve ruského prezidenta Dmitrija Medvedeva v Bratislave nové vyznamenania. Na Nicovô zavítal ešte stále vitálny generál Karol Schwartz, generál Ján Husák, plukovník Anton Droppa, čiperný podplukovník Vojtech Záhorský, ktorý v posledných dvoch desaťročiach agilne predsedal oblastnej organizácii SZPB v Košiciach. Podobne ako on si medzi radmi metálov, pripnutých na rovnošate, najviac oceňuje Vojnový kríž aj Ambróz Kovačič. Rozprával nám, že bol najmladší účastník SNP so zbraňou v ruke. Pomáhal a potom aj priamo bojoval s ruskými partizánmi, ktorí ho prezývali Maľčik, Chlapček. Vyučil sa za kováča, po vojne pracoval na oceľových konštrukciách. Montoval výrobné haly po celej Európe, aj za Uralom. Pochádzal síce z Cíferu pri Trnave, ale priženil sa do Liptova a doteraz žije v Bobrovci neďaleko Liptovskej Mary. Netušili sme, že tento skromný muž bude mať v ten večer svoju druhú bojovú premiéru. Scénarista a režisér Karel Ilja Dvořák o jeho osudoch vo víre dejín nakrútil dokumentárny film Koniec vojny – koniec pamäti? Štyria veteráni 2. svetovej vojny, traja rodáci z Mikuláša Nikolaj Tegza, Vojtech Rázus, Zuzánek Kulina a jeden zo Žiliny - Jozef Kostúrik - si na Nicove z rúk súčasného, paradoxne najmladšieho člena vlády Jaroslava Bašku prevzali pamätné medaile. Tie minister obrany udelil aj mestám (Liptovský Mikuláš, Banská Bystrica) a obciam (Kalinovo, Sklabiňa), ktoré trpko pocítili vojnové besnenie a teraz sa príkladne starajú o pamiatky pripomínajúce udalosti spred 65 rokov. Pancierovým vlakom do histórie „Dlhé roky nás učili vzdávať úctu len vojakom, ktorí Slovensko oslobodzovali. Túto úctu voči sovietskym, francúzskym či rumunským vojakom a partizánom chcem aj ja zdôrazniť. Lenže my, Slováci potrebujeme systematicky pestovať sebaúctu, z ktorej vyrastá aj naša vlastná dôstojnosť,“ povedal predseda vlády Robert Fico v slávnostnom príhovore. Naozaj, ak chceme budovať vlastenecké sebavedomie, určite nie prostredníctvom európskych „módnych hitov“, keď sa mládež v čiernych uniformách grupuje v extrémistických hnutiach. Oblieka si polovojenské maskáče, paramilitaristické vesty s desiatkami vreciek či šiltovky pripomínajúce tie, ktoré nosila nacistická poľná polícia. Aj na Slovensku sa zanedbala výchova mladých generácií k mravným ideálom. Ak v nich naozaj chceme vštepovať zásady, akými sú ľudskosť či sociálna empatia, pestovať úctu k predkom a viacerí učitelia sa tvária, že to nemajú v náplni práce, treba pomôcť aj príťažlivejšími formami osláv významných kapitol našich dejín. Modernizáciou múzejných zbierok, domyslenejšou osvetovou prácou verejnoprávnych médií. Slovenská televízia sa už v tomto pohla z miesta. Z iniciatívy Múzea SNP a v spolupráci so Slovenskými železnicami sa po predchádzajúcej prezentácii repliky vlaku, ktorý slúžil za vojny tragickému transportu Židov do táborov smrti, po koľajniciach celého štátu presúva povstalecký pancierový vlak Štefánik. Tvoria ho štyri obrnené vozne, z nich dva originály, ťahané parným rušňom. Súčasťou expozície na kolesách je v pridaných vagónoch výstava spojená s lektorským výkladom a premietaním DVD filmov a CD s účastníkmi protifašistického odboja. Aj takto sa dá robiť marketing a učiť mládež dejepis.
