Veľká pravicová lúpež
„Najväčšia chyba vládnej moci je, že nepovažuje novinárov za partnerov.“ „Táto druhá vlna extrémnych neoliberálnych reforiem (v roku 2002 až 2006 – pozn. red.) iniciovaná politickou elitou... sa uskutočnila za podpory médií a za explicitnej alebo implicitnej podpory prevažnej časti intelektuálnej špičky v SR.“ Tieto zdanlivo nesúvisiace výroky odzneli zhodou okolností v tom istom čase na dvoch rozličných podujatiach koncom apríla. Pritom hovoria oba o tom istom: o vzťahu médií, novinárov a vydavateľov či vlastníkov k vládnej moci. Pokým médiá v rokoch 2002 až 2006 takmer bezvýhradne prijímali orientáciu moci na neoliberálne reformy, neviedli a ani nepripúšťali o nich žiadny diskurz, po zmene vlády v roku 2006 nastal obrat: akýkoľvek kroky vlády odmietali, znevažovali, až zosmiešňovali. Za minulého režimu sa tomu hovorilo nadpráca. Možno očakávať námietky, že médiá aj Dzurindovu vládu kritizovali za prešľapy – kauza vláčiky, Ruskove zmenky, tender na tretieho operátora, prípad skupinka, kupovanie poslancov. Nuž áno, ale zrejme sa to ani vtedy vládnej moci nepáčilo a tak hľadala spôsoby, ako nevďačných novinárov skrotiť. Čo iné vyplýva zo slov, ktoré nedávno v rozhovore pre .týždeň povedal bývalý šéfredaktor denníka Sme Martin Šimečka: „Jeden z problémov, ktorý som v Sme mal a pre ktorý som tam už nechcel byť, bolo ovplyvňovanie novinárov členmi vlády, najmä Ivanom Miklošom. Už vtedy – to bolo ešte pred svetovou krízou – mi prekážala slepá viera vo voľný trh. Vo svetových médiách sa už vtedy debatovalo o rizikách neoliberalizmu, lenže zaviesť takú debatu na Slovensku bolo takmer nemožné, dokonca aj v redakcii Sme.“ Tieto slová dokazujú, že Dzurindova vláda vôbec nepovažovala médiá za partnerov. Mali len – a robili to s plným nasadením – verklíkovať jedinú zjavenú neoliberálnu pravdu. A tej sa nevedia zbaviť dodnes. Ich slepá viera im bráni vidieť.
