Budeme Švédsko, alebo banánová republika?
Vysokoškolská pedagogička z Ekonomickej univerzity Oľga Nachtmannová a starosta národnostne zmiešanej Hurbanovej Vsi Ľubomír Petrák by si radi znova sadli do parlamentných lavíc. Mladý politológ a filozof Ľuboš Blaha kandiduje na poslanecký post prvý raz. Táto trojica kandidátov za stranu Smer-sociálna demokracia poodhalila na stretnutí Klubu Nového slova v odpovediach na otázky diskutérov svoje hodnoty a názory. Aké priority by ste radi presadzovali, ak by ste sa dostali do Národnej rady SR? Ľuboš Blaha: Základom programu Smeru je stabilita a kontinuita. To znamená, že chce nadviazať na všetky sociálne výdobytky, ktoré zaviedol počas svojej vlády. K tomu, samozrejme, patria otázky sociálneho štátu a solidarity. Moje priority nadväzujú na tieto programové ciele Smeru a koncentrujú sa predovšetkým na ľavicové koncepty. Prvou je projekt ekonomickej demokracie, ktorý som podrobne predstavil v knihe Späť k Marxovi? Ide o posilnenie pozície zamestnancov v súkromných firmách, o ich väčšiu participáciu, o výrobnú samosprávu. Väčšinu života človek strávi v práci, a preto by sme sa mali snažiť posilňovať myšlienku demokracie aj v pracovnom prostredí. Druhou prioritou je zvýšenie prerozdeľovania a miery solidarity v spoločnosti. Som zástancom silnej progresivity daní, teda toho, aby bohatí platili vyššie a chudobní nižšie dane. Je to pre mňa nielen otázka efektívnejšieho výberu daní, ale najmä otázka solidarity a znižovania sociálnej nerovnosti. Inak ako prerozdeľovaním sociálnu rovnosť nenaplníme. Treťou prioritou je projekt všeobecného základného príjmu, ktorý je v posledných rokoch veľmi aktuálny v prostredí západnej ľavice. Tento príjem by každému garantoval pozitívnu slobodu, teda dôstojnú životnú úroveň, nech sa ocitne v akejkoľvek životnej situácii. Viem si predstaviť, že by raz takéto opatrenie zaviedla EÚ pre každého európskeho občana. Samozrejme, moje priority závisia od toho, ako sa bude vyvíjať situácia po voľbách. Prinajmenšom by sme však o nich mali začať vážne diskutovať. Ľubomír Petrák: Smer v uplynulom volebnom období preukázal, že na ľudí práce myslí nielen v časoch konjunktúry, ale je predovšetkým oporou v ťažkých časoch finančnej a hospodárskej krízy. Napriek obrovskému tlaku médií, opozície a podnikateľskej sféry sme nedovolili znížiť istoty garantované Zákonníkom práce. Väčšina opatrení na zmiernenie dôsledkov krízy sa orientuje na podporu zamestnanosti a sociálnych istôt. To je politika, v ktorej treba pokračovať. Napĺňanie týchto cieľov sa nedá uskutočniť bez silného a efektívneho štátu. Ten je druhým z troch pilierov nášho volebného programu a vidím v ňom najväčší priestor na svoje budúce pôsobenie v parlamente. Pozície štátu boli za Dzurindových vlád veľmi oslabené. Dnes je zrejmé, že trh nie je schopný vyriešiť všetky problémy. Treba posilniť regulačné a kontrolné funkcie štátu tak, aby sme minimalizovali možnosť vzniku kríz v budúcnosti a aby sme boli schopní zmenšiť ich dopad na obyvateľov. Nestačí však, keď bude štát iba silný. Musí byť aj efektívny pri výkone svojich funkcií. Preto bude nevyhnutný návrat k integrovanej štátnej správe. Významným prínosom bude informatizácia, ktorá by mala výrazne zefektívniť jej fungovanie, zjednodušiť a uľahčiť komunikáciu občana so štátom. Dôležitá je aj vymožiteľnosť práva na Slovensku. Za jednu z najväčších výziev do nasledujúceho volebného obdobia považujem zefektívnenie súdnictva. Oľga Nachtmannová: Mojím cieľom v ďalšom volebnom období je dbať na kvalitné vzdelanie našich ľudí a prípravu na profesionálny život. Členstvo v EÚ a v menovej únii nám síce dáva výhodu, ale ak máme byť skutočne úspešným členom, musíme za hlavnú prioritu považovať vzdelávanie. Ľudské zdroje sú náš základný a jediný zdroj konkurenčnej výhody. Iné inputové položky sú na Slovensku nedostatkové, preto musíme za zdroj úspechu považovať vzdelaných ľudí. Ich počty však nemožno zvyšovať mechanicky, ale s ohľadom na potreby všetky oblastí, ktoré v štáte pôsobia. Vzdelanie nesmie byť biznisom, ale prostriedkom na dosiahnutie komparatívnej výhody. Stredné a vysoké školstvo u nás je však málo prepojené s potrebami praxe, a tak každoročne vychádza zo škôl množstvo absolventov „nepotrebných“ odborov a inde odborníci chýbajú. Preto je dobré, že sa prijal zákon o odbornom vzdelávaní predpokladajúci aktívnu spoluúčasť samospráv, podnikateľských subjektov, profesijných združení na stanovení požiadaviek pre jednotlivé odbory. Je najvyšší čas orientovať sa na kvalitu. Za pôsobenia súčasnej vlády sa trend samoúčelného nárastu počtu VŠ na Slovensku zastavil. Jedným z bodov volebného programu strany Smer-SD je aj posun vo vnímaní bakalárskeho vzdelania tak, aby sa pokladal za plnohodnotné vysokoškolské vzdelanie. Stredným a základným školám by zasa pomohla zmena v normatívoch, aby sa neprideľovali na žiaka, ale na triedu. Aby totiž dostali financie, bojujú o každého žiaka a nemôžu si dovoliť vyhodiť ani tých s problematickým správaním či prospechom. Čo rozhodne o nastávajúcich parlamentných voľbách? Ľ. Petrák: Voliči. Samozrejme, politické strany im musia pred voľbami vytvoriť priestor na rozhodovanie svojimi volebnými programami, ponukou osobností, ktoré ich majú realizovať, skúsenosťou z ich doterajšieho pôsobenia. Slovensko trpí kliatbou troch Svätoplukových prútov. Každý subjekt, ktorý chce efektívne vládnuť, musí byť vnútorne silný a jednotný. Smer v predchádzajúcom období zjednotil všetky relevantné ľavicové sily a preukázal jednotnosť poslaneckého klubu počas dvoch volebných období. To je základ, na ktorom sa dá stavať aj do budúcnosti. Politický aj volebný program Smeru sa dlhodobo orientuje na ochranu slabších – ľudí, ktorí sa živia svojou prácou, dôchodcov, občanov, ktorí sa ocitli v ťažkých životných situáciách a potrebujú pomoc. Slovenské príslovie hovorí, že v núdzi poznáš priateľa. Politika Smeru je istota aj v čase nepohody. Ľ. Blaha: Voľba je jasná. Ľudia si budú vyberať z dvoch alternatív – ľavica, alebo pravica. Som presvedčený, že ak by voľby vyhrala pravica, Slovensko čaká v čase krízy sociálny kolaps. Ľavica, teda Smer, ponúka európsky sociálny model. Chcel by som, aby Slovensko išlo do budúcnosti cestou silného sociálneho štátu, ku ktorému patrí rozsiahly verejný sektor, kvalitné bezplatné školstvo a zdravotníctvo. To je cesta škandinávskych krajín. Cesta pravice kopíruje politiku banánových štátov Latinskej Ameriky a nemôže nám priniesť nič pozitívne. O výsledkoch volieb rozhodne to, či si ľudia uvedomia, kto stojí na ich strane. Nemôže globalizácia svetových trhov skomplikovať projekt silného sociálneho štátu? Ľ. Blaha: Do istej miery môže. Podľa pesimistických teoretikov globalizácie je situácia národných štátov veľmi komplikovaná. V mene konkurencieschopnosti navzájom bojujú o nadnárodný kapitál, aby umožnili rast zamestnanosti na svojich územiach. To však vedie k tomu, že pri lákaní investorov sa pretekajú dať nadnárodným korporáciám čo najnižšie alebo žiadne dane. Národné vlády sú v znevýhodnenej vyjednávajúcej pozícii a musia kapitálu ustupovať. Trpí tým sociálny štát v celej Európe, lebo ak bohatí odmietajú platiť dane, chýbajú zdroje na sociálne programy. Hovorí sa tomu preteky k dnu. Kapitál sa môže vždy vyhrážať, že presunie výrobu niekam na Filipíny alebo do Číny, kde budú ľudia robiť za 50 centov na hodinu 14 hodín denne, bez akýchkoľvek sociálnych práv. Dá sa tomuto konkurovať? To má byť naša perspektíva? Vedie ma to k jedinému záveru: ak kapitalizmus nedokáže svetu ponúknuť inú perspektívu, ako je ustavičné znižovanie sociálnych istôt pre bežných občanov, pre mňa to neznamená, že zlyhal sociálny štát, ale že zlyhal kapitalizmus. Nedajme sa však vydierať a vykorisťovať korporáciami. Slovensko so svojou otvorenou ekonomikou nie je oproti investorom v dobrej vyjednávacej pozícii, preto by pre dobro svojich občanov malo zmeniť štruktúru ekonomiky. Ľ. Petrák: Globalizáciu vidím čiastočne ako prínos. Priviedla k nám totiž investície nadnárodných spoločností, ktoré znamenajú vytváranie pracovných miest a rast slovenskej ekonomiky. Problémom je ich jednostranná štruktúra – automobilový a elektrotechnický priemysel a malé investície do výskumu a vývoja. Nevytvára sa dostatočný priestor na budovanie znalostnej ekonomiky, ktorá je predpokladom trvalo udržateľného rozvoja spoločnosti. Ďalší vážny problém súvisiaci s globalizáciou je štruktúra slovenského hospodárstva z hľadiska tvorby hrubého domáceho produktu. Viac ako 80 percent tvorí niekoľko desiatok veľkých nadnárodných spoločností. Odchod niekoľkých z nich by pre Slovensko znamenal krízu porovnateľnú so zrušením zbrojárskeho priemyslu po roku 1990. S týmto rizikom sa v budúcom období musíme vysporiadať. Lenže globalizácia je nadnárodná a pod „kontrolu“ sa dá dostať iba na nadnárodnej úrovni. Prioritou je však silný a stabilný štát s efektívnym výberom daní, vďaka ktorým občania budú môcť dostať čoraz viac kvalitných služieb. Zlepšenie podnikateľského prostredia nevidím v znižovaní daní a odvodov, ale vo väčšej vymožiteľnosti práva a skresaní administratívy. Čo s tým však urobiť v praktickej politike? Môžeme na Slovensku presadzovať sociálne opatrenia, ak sme v takejto situácii? Ľ. Blaha: Súhlasím, že je to problematické, no nevidel by som to až také čierne. Ako tvrdí významný dánsky sociológ Esping Andersen, nadnárodný kapitál môže do krajín tretieho sveta presúvať iba málo sofistikovanú priemyselnú výrobu, napríklad výrobu tenisiek alebo oblečenia. Na výrobu s vyššou pridanou hodnotou mu lacná pracovná sila nestačí. Potrebuje ju vzdelanú, a na Filipínach či v Bangladéši takú nenájde. Slovensko teda môže využiť proces globalizácie na reštrukturalizáciu svojej výroby, na posilnenie sektora služieb či väčší dôraz na vzdelanostnú ekonomiku. Odpoveďou na globalizáciu je silný verejný sektor a oblasť vzdelávania. Ďalšou odpoveďou je projekt ekonomickej demokracie, ktorý už v 70. rokoch minulého storočia pomohol napríklad Švédsku, aby štát v rámci projektu robotníckych fondov získal väčšiu kontrolu nad tokom investícií na svojom území. Ľ. Petrák: Aby sme minimalizovali riziká pri budovaní silného sociálneho štátu, bude treba zmeniť štruktúru hospodárstva. Väčšiu časť HDP by mali tvoriť malé a stredné podniky, ako napríklad v Nemecku. Nevyhnutným predpokladom je aj ekonomická sila štátu, ktorý je garantom ekonomických procesov vytvárajúcich zdroje na uskutočnenie sociálnej politiky. Tú bude treba naďalej posilňovať. Štát musí garantovať sociálny status obyvateľov. V budúcnosti sa už nesmú privatizovať zisky a socializovať straty, ktoré sa presunú na plecia občanov, ako za pôsobenia Dzurindových vlád a ako sa to dnes deje v niektorých iných krajinách, kde je pri moci pravica. Nemôže projekt ekonomickej demokracie ohroziť to, že zamestnanci v podnikoch nemajú dosť vedomostí, aby participovali na kľúčových rozhodnutiach firiem? Ľ. Blaha: Zamestnanci si v rámci ekonomickej demokracie volia manažérov. Je to ten istý proces ako v súkromných akciových spoločnostiach. Nadnárodné korporácie takisto neriadia vlastníci, respektíve akcionári. Tí sa len raz ročne stretnú na obrovských štadiónoch, ako to poznáme napríklad z USA, kde ich manažéri informujú o svojich rozhodnutiach a stratégiách. Títo akcionári alebo súkromní vlastníci tiež nie sú žiadni „lumeni“. Ide o to, že majú nad manažérmi kontrolu. A tú by mali mať v rámci projektu ekonomickej demokracie zamestnanci, ktorí sa podieľajú na výrobe v konkrétnom podniku. Tak to funguje napríklad v korporácii Mondragon, ktorá sídli v španielskom Baskicku a je jednou z najúspešnejších firiem v tejto oblasti. Vlastníkmi firmy sú výlučne jej zamestnanci a tí si volia svojich manažérov. Takémuto projektu rozhodne nechýba ekonomická racionalita, navyše pomáha naplniť sociálnu spravodlivosť a posilniť demokraciu. Nehovorím, že čosi také môžeme na Slovensku vytvoriť zo dňa na deň, ale prinajmenšom by sme túto tému mali otvoriť. Ľ. Petrák: Projekt ekonomickej demokracie by som nepreceňoval. Aj súčasný právny poriadok dáva možnosti na podobný charakter podnikania, či už sú to zamestnanecké akciové spoločnosti alebo družstvá. Nenašli u nás veľkú odozvu. Dobrým vlastníkom môže byť aj štát, no musia sa jasne definovať ciele pôsobenia a osobná zodpovednosť manažmentu. V každom prípade podporujem participáciu zamestnancov na ekonomických výsledkoch podniku. Je to jedna z najlepších motivácií na dobré fungovanie akejkoľvek firmy. Rovnako treba zaistiť zodpovedajúce pracovné podmienky a sociálne zabezpečenie, lebo len spokojný zamestnanec môže dávať plnohodnotný výkon, ktorý je predpokladom konkurencieschopnosti v globalizovanom prostredí. Na týchto princípoch sa dá budovať „ekonomická demokracia“ všade. O. Nachtmannová: V tejto otázke sa plne zhodujem s kolegom Petrákom. Pani Nachtmannová bola pôvodne podpredsedníčkou Sociálnodemokratickej strany Slovenska, pán Petrák posledným predsedom Strany demokratickej ľavice. Ako po rokoch hodnotíte svoje rozhodnutie stať sa po ich zlúčení so Smerom jeho členmi? Ľ. Petrák: Bol to dobrý krok, ktorý neľutujem. Zjednotená ľavica vďaka nemu získala v roku 2004 silu a voličskú základňu, s ktorou mohla uspieť v nasledujúcich parlamentných voľbách. Keby šli ľavicové politické subjekty v roku 2006 do volieb ako samostatné strany, politická situácia by dnes vyzerala inak. O. Nachtmannová: Bolo to dobré rozhodnutie. Keď sme obnovovali sociálnu demokraciu po roku 1989, bolo naším základným cieľom presadzovať v slovenskej spoločnosti hodnoty a myšlienky sociálnej demokracie. Akcentovať silný, sociálny štát by sa „osamelým bežcom“ určite nepodarilo. Prečo bude Smer-SD, ako to tvrdia prieskumy verejnej mienky, znova voliť iba 65 percent občanov, ktorí mu dali svoj hlas v roku 2006? Ľ. Blaha: Dôvodom je posun od liberálnej kultúrnej politiky ku konzervatívnej. Liberálnych intelektuálov Smer sklamal. Keďže preferencie strany narástli, Smer zrejme doplnil svoj košiar voličmi iných strán, ktorým vyhovuje konzervatívnejšia, národnejšia a tradičnejšia kultúrna politika. Osobne by mi vyhovovalo liberálnejšie smerovanie. Také názory by som zastupoval aj v poslaneckej lavici. O. Nachtmannová: Myslím, že ide o prirodzený proces. Časť voličov sa môže cítiť sklamaná, časť si naopak Smer-SD svojou konkrétnou politikou získal. Je zrejmé, že elektorát Smeru vykazuje dynamiku viac ako iné strany. Pozitívne je, že celkové preferencie vzrástli a počas celých štyroch rokov ani jeden prieskum verejnej mienky nezaznamenal horší výsledok ako vo voľbách v roku 2006. Takýto jav sme na Slovensku v minulých obdobiach nezaznamenali. Ako vidí Smer možnú konšteláciu povolebnej koalície? Ľ. Petrák: Pri pohľade na hráčov na slovenskom politickom ihrisku sú možnosti len zlé a horšie. Spojenie so SNS a HZDS bolo manželstvo z rozumu, a zďaleka nie ideálne. Rokovania s pravicovými stranami, víťazom ťahanice o maďarské hlasy alebo kresťanskými demokratmi bude pre Smer horká pilulka znamenajúca väčšie kompromisy v principiálnej ľavicovej politike. Myslíte si, že Smer robí politiku pre bežných ľudí? Ľ. Petrák: Hovoria za nás výsledky. Bezprostredne po prevzatí vlády začal Smer presadzovať program návratu k sociálnemu štátu a k solidarite. Zrušili sa poplatky v zdravotníctve, ktoré poškodzovali najmä starších a chronicky chorých ľudí, znížila sa daň z pridanej hodnoty na lieky a knihy, znižujú sa ceny liekov a zvyšuje sa dostupnosť kúpeľnej liečby. Každý rok sa vyplácajú vianočné príspevky dôchodcom a dôchodky sa za štyri roky zvýšili priemerne o 60 eur. Zákonník práce vrátil zamestnancom ochranu na pracovisku. Rozšíril sa okruh platnosti kolektívnych zmlúv. Príspevok pri narodení prvých troch detí sa zvýšil päťnásobne, na 830 eur. Zaviedli sa zvýhodnené hypotéky pre ľudí do 35 rokov. Zvýšenie nezdaniteľného minima, zamestnanecká prémia a daňový bonus na dieťa znížili dane. Rozšíril sa okruh osôb, ktoré poskytujú náhradné výživné a sprísnila sa vymožiteľnosť vyživovacej povinnosti voči deťom. Reálne príjmy sa napriek kríze zvyšujú. V treťom štvrťroku roku 2008 bola priemerná mzda 704 eur. V treťom štvrťroku roku 2009 napriek kríze je to 722 eur, pričom rast cien je na historicky najnižšej úrovni od vzniku Slovenskej republiky. Sú potrebné lepšie dôkazy charakterizujúce politiku strany Smer-SD? Ľ. Blaha: Smer je na Slovensku jedinou politickou stranou brániacou záujmy bežných ľudí. Zdôraznil by som najmä slovo záujmy. Pretože nejde iba o solidaritu. Nestačí prosíkať bohatých a mocných, aby boli solidárnejší so slabšími a bezbrannými. Ľavica sa musí postaviť a jasne povedať, že ľudia majú sociálne práva a vlastné sociálno-ekonomické záujmy. A tie bude presadzovať za každú cenu. Mojou predstavou je obhajovať záujmy slabých a bezbranných, bez ohľadu na to, čo si o tom myslí sféra kapitálu. Kapitál bude vždy bojovať o mal nižšie dane a viac trhovej slobody. Úlohou ľavice však nie je starať sa o záujmy kapitálu. Pracujúci potrebujú sociálny štát a sociálne práva, a to je jediné, čo ma zaujíma. Ak sa pozrieme na základné programové heslo Smeru, ktorým je „sociálno-trhové hospodárstvo“, budem vždy klásť dôraz na „sociálne“. O. Nachtmannová: Kolega Petrák spomenul niektoré výsledky pôsobenia tejto vlády. Už z tohto krátkeho výpočtu je zrejmé, že strane Smer-SD záleží práve na bežnom človeku. Myslím si, že ľudia na Slovensku vidia priepastný rozdiel v politike tejto vlády a v politike Dzurindových vlád. Veď si len spomeňme na ich vierolomnosť: tí istí ľudia, ktorí tvrdili, že strategické podniky sa nebudú privatizovať, začali hneď po konštituovaní svojej vlády s prípravou privatizácie. Tí istí, ktorí pred voľbami v roku 2002 schválili 22 sociálnych zákonov, ich hneď po zostavení svojej druhej vlády v skrátenom legislatívnom procese zrušili. Takáto bezbrehá privatizácia je pre občanov obrovská strata. A každoročné balíčky úsporných opatrení, ktoré nám Dzurindove vlády servírovali vždy so sľubom, že je to posledný raz? A to sa dialo v období konjunktúry. Ako by sa asi mali občania, keby vládli aj po nástupe krízy? Súčasná vláda neprijala opatrenie, ktoré by zaťažilo občanov. Udržala aj ceny energií, niektoré dokonca zlacneli. Ľudia si konečne vydýchli a pevne verím, že si ten rozdiel uvedomili a že nezabúdajú. Ako sme v predchádzajúcom čísle písali, krátko po skončení KNS našu redaktorku vo vlaku na bratislavskej železničnej stanici okradli práve o fotoaparát a diktafón i so záznamom besedy. Preto sme ju zrekonštruovali s pomocou našich hostí a Zlatice Beňovej, ktorá nám poskytla svoje fotografie.
