Volebné lamento
Keď je reč o voľbách, nestačí uvažovať len o jednotlivých politických subjektoch, o ich preferenciách a predstaviteľoch. Viac nám odhalí panoramatický pohľad na voľby samotné: nakoľko ich uzákonený spôsob vykonania vyhovuje potrebám doby, aký vlastne majú zmysel pre občana v zmenenej spoločenskej situácii, keď už ich aktérom nie je negramotný ľud, ako je legitimizované vládnutie a veľa podobných otázok. Súčasný volebný systém nám nedáva iné možnosti, ako v čase parlamentných volieb odovzdať svoj hlas pre jednu z politických strán. Pritom sme odkázaní dať ho kandidátom, ktorých nám predhodia strany. Občas sa prihodí, že sa na kandidátke objaví tzv. nezávislý kandidát, ale to nie je systémové riešenie a súc osihotený nič nezmôže. Žiaľ, každé funkčné obdobie parlamentu od prvých slobodných volieb v roku 1990 nás obohatilo o smutné skúsenosti s tým, aká nekvalita kandidátov sa nám núka (česť výnimkám). Udelenie prednostného hlasu je na to chabou náplasťou, lebo osobnosti s najväčším počtom krúžkov sa napokon ani nemusia stať poslancami, ak politická strana neuspeje. Vazali politických strán Vhodením volebného lístka do schránky sa naše možnosti účasti na správe vecí verejných vyčerpávajú, puto medzi poslancami a občanmi sa týmto aktom neutvára, ale sa často fakticky končí. Niektorí vyvolení organizujú stretnutia s voličmi v teréne, ale tým sa vplyv občanov na správu vecí verejných nezvyšuje. Prax ukázala, že je to len forma na prekrytie smutného faktu, že zvolení poslanci sa napriek Ústave SR stávajú vazalmi politických strán. Aktom volieb strácame na nich reálny vplyv, náš apel na nich sa nikdy nevyrovná sile straníckych grémií. Ak niekto má ašpirácie byť volený, musí ísť na kandidátku politickej strany so všetkými dôsledkami. Takže nielen poslanci, ale aj občania sú pri dnešnom systéme posluhovačmi strán. Vyplýva z toho, že vzťah poslanec – občan je podriadený politickej strane a je krajne asymetrický. Voľby sú sviatkom strán, nie občanov. Partokracia žne úspechy. Premieta sa aj do obsadzovania postov v inštitúciách spadajúcich do pôsobnosti štátu na úkor odbornosti. V dôsledku toho stranícky „ošetrené“ úrady a organizácie povolané slúžiť verejnému záujmu spravidla podliehajú vplyvom partajných hľadísk. Časté sú prípady, že manipulované inštitúcie necítia potrebu viesť dialóg s verejnosťou, hoci tá je ich živiteľkou. Nie je tajomstvom, že politické strany na Slovensku nemajú dobrú povesť. Zrejme preto sa k členstvu v nich priznalo len 1,1 percenta dospelej populácie (Výskum európskych hodnôt 2008) a volebná účasť sa stále znižuje. Občianska verejnosť vidí v stranách nositeľov klientelizmu, ignorantov verejného záujmu a predĺženú ruku obchodných spoločností. Stali sa pôdou na výnosné kariéry straníkov, pričom z prípadov ich morálneho zlyhania a porušenia sľubu poslancov by sa dal zostaviť aj v našom mladom štáte objemný spis. Pravda, to nie je iba prípad Slovenska. Predsudky voči občianskej verejnosti Značný počet kvalitných osobností spomedzi odborníkov, manažérov a organizátorov verejného života nechce prestúpiť na pôdu politických subjektov, nechce sa pošpiniť ich praktikami, ale boli by ochotní odovzdať svoj um a talent vo funkcii voleného zástupcu verejnosti na prospech svojho štátu. Ak v budúcnosti nevznikne možnosť kandidovať aj na inom ako straníckom princípe – napríklad formou občianskej kandidátky – bude systém zastupiteľskej demokracie upadať. V krajinách západnej Európy sa o jej kríze hovorí otvorene už niekoľko rokov. Prítomnosť „občianskeho živlu“ v poslaneckých laviciach by oživila verejný priestor na Slovensku, ktorý pod vplyvom partokracie trpí ospalosťou, lebo ľudia nevidia šancu niečo zmeniť. Zvýšila by sa aj ich motivácia k účasti na voľbách. V prvom rade by bolo potrebné odbúrať predsudky voči občianskej verejnosti a neredukovať jej poslanie iba na rolu voličov. Občania nechcú byť len pasívnymi pozorovateľmi politiky, ktorú si politické strany vyárendovali iba pre seba. Samozrejme, strany sa svojich privilégií nevzdajú ľahko. Nechcú pristúpiť k tomu, aby sa do volebného systému vklinila možnosť tzv. bieleho hlasu, nechcú obmedziť svoju výlučnosť umožnenú poslaneckou imunitou, a hoci sa oháňajú demokraciou, nechcú sa deliť o moc a nechcú ani počuť o tom, aby sa novozvolení poslanci pred zložením sľubu podrobili bezpečnostnej previerke. A čo tak šetriť v parlamente? Všade sa má šetriť, len v parlamente sa nemusí. Čo s návrhom, aby sa znížil počet členov Národnej rady SR napríklad na 120? V okolitých krajinách zastupuje jeden poslanec oveľa väčší počet občanov ako u nás. V Poľsku volia do Sejmu 460 poslancov a 100 senátorov. Každý z nich zastupuje 68 166 občanov z vyše 38 miliónového štátu, kým u nás len 36 166 občanov. Po navrhnutej úprave by jeden poslanec NR SR zastupoval 45 207 duší. O koľko menej by bolo služobných ciest do exotických krajín! Pred pár dňami Európskemu parlamentu predložili návrh zmeny právnej úpravy volieb jeho členov, v Maďarsku pristupujú k veľkej redukcii počtu zákonodarcov, ba aj u nás viaceré samosprávne kraje a mestá plánujú počty svojich poslancov redukovať. Nechcem týmito poznámkami nikoho odradiť od účasti na voľbách. Naopak, občania by si nemali dať ujsť ani tú najmenšiu štipku spoluúčasti na rozhodovaní. Napokon, všeobecné volebné právo je výsledkom zápasu spred sto rokov a zaslúži si úctu. Ale buďme si vedomí toho, o čo všetko nás terajšia podoba zastupiteľskej demokracie oberá. Kritériá na referendum sú napríklad nastavené tak prísne, že niet šance, aby ním občania čosi presadili. Premýšľajme pred voľbami i po nich, ako si vynútiť zmeny terajšieho stavu v politike, ako v nej posilniť vplyv občianskej verejnosti, aby sa zbavila pocitu bezmocnosti. Chce to väčšiu angažovanosť občanov v mimovládnom sektore, ale aj médiá by mohli častejšie konfrontovať poslancov v besedách so zástupcami verejnosti. Autor je sociológ Demokratické voľby V tých voľbách demokratických je predsa čosi novô, a to je, že hlas národ má a vyvolený slovo. Pred dažďom rastú oblaky, pred voľbami zas sľuby, po daždi rastú rýdziky, po voľbách - prázdne huby. Pri voľbách národ vyberie si stranu milovanú, po voľbách strana milovaná ho odloží - na stranu. A pravda pravdou zostáva pod potmehúdskym slncom: voliči prídu ku urnám a vyvolený - k hrncom. Janko Jesenský, 17. júl 1929 Pred voľbami Jak sa kolú! Jak sa rýpu! Lámu hlavy! Tlčú kosti! Bez svedomia, taktu, vtipu stúpajú do poctivosti! Letia zdrapy. Letia chlpy. Každá strana zneuctená. Ako voliť? Národ hlúpy poctivej už strany nemá. Janko Jesenský, 21. november 1928
