Slovo čitateľov
Poznal som pani Magdu Ad: Monodráma M. H. L. (V. Blaho) Slovo 19/2010 S Jánom Husákom, mladším synom budúceho prezidenta ČSSR a jeho prvej manželky Magdy Lokvencovej-Husákovej som sa stretol už v škôlke. Napriek rozdielnym povahám sme sa stali dobrými kamarátmi. Rozprával mi o tom, ako jeho otec po vykonštruovanom procese trpí vo väzniciach. Ja som mu zase hovoril, ako môjho otca bezdôvodne prenasleduje ŠtB. Boli to ťažké časy. Naše mamy sa spriatelili na rodičovských združeniach a potom sa častejšie stretávali v kaviarni Olympia v budove Novej scény, kde pani Magda dlhé roky úspešne pôsobila ako herečka a najmä ako divadelná režisérka, vtedy ako jediná žena na Slovensku. Pozývala ma na generálky a premiéry svojich hier. Spomínam si rád na rozprávku Radúz a Mahuliena, ale aj na Schillerových Zbojníkov. Vždy som sedel s Jankom v čestnej lóži. Naše mamy si pohrkútali o tom, aké majú s nami problémy, lebo pani Magda aj pri svojom pracovnom vyťažení nikdy nevynechala schôdzku rodičov. Vždy bola vzornou a starostlivou matkou. Vychovávať dvoch synov jej pomáhala teta Hela z Dúbravky. Pri mojich častých návštevách u Janka som spoznal aj známeho herca Ctibora Filčíka. Pamätám sa, ako nám svojím typickým hlasom hovorieval: „Tak čo, chlapci, učiteľky vás v škole poslúchajú?“ Mne náhle pred maturitou zomrel otec. Dobre som sa učil, no nepochádzal som z robotníckej rodiny a navyše moji rodičia neboli nikdy politicky angažovaní, a tak som mal problémy s prijatím na vysokú školu. Mama sa obrátila na pani Magdu a tá ako vždy nezištne pomohla. Sama počas manželovho väznenia trpela, dokonca na určitý čas musela odísť z divadla. Keď v roku 1966 náhle zomrela, veľmi sme zosmutneli. Bola to múdra, inteligentná a sociálne cítiaca žena. Neznášala nespravodlivosť. Takú som ju poznal a taká zostala zapísaná v mojom srdci. Peter Malík, Bratislava
Kompas do budúcnosti Nie je dôvod strašiť občanov, zvolávať bezpečnostnú radu, ani mimoriadnu schôdzu parlamentu pre dvojaké občianstvo, keď sa nezvolala Národná rada pre pôžičku Grécku, tvrdí volebná líderka SDKÚ Iveta Radičová. A dodáva, že Trianonská zmluva je zrušiteľná len vojnou. Je tá pani normálna? A to chcela byť prezidentkou?! Nerozozná rozdiel medzi pôžičkou a ohrozením integrity Slovenska? Zmluvy uzavreté po 1. a 2. svetovej vojne sú záväzné pre všetky štáty a ich spochybňovanie nemôže sa nazvať „politickou hrou“. A čo i len pripustenie možnosti novej vojny v Európskej únii je vrcholne nezodpovedné. V druhej svetovej vojne zahynulo takmer 50 miliónov ľudí, z toho 34 miliónov civilistov. Treba si preštudovať dejiny, lebo tie sú kompasom do budúcnosti. Povedal mi to môj otec, ktorého zavraždili nemeckí nacisti v koncentračnom tábore. Nešlo a ani nejde o žiadnu hru, ale o naše životy. Terézia Szabová, Bratislava
Šilingové vlastenectvo Ad: Vlastenci a tí druhí (M. Krno) Slovo 19/2010 Aj ja si myslím, že by bolo užitočné, keby na základných a stredných školách posledný vyučovací deň pred nadchádzajúcim štátnym sviatkom znela naša hymna a vysvetlenie učiteľa, o akú príležitosť ide. Prispelo by to k osvojeniu histórie, lebo vedomosti o nej sú u väčšiny obyvateľov bezpochyby chabé. Výrazne absentujú vedomosti o našich osobnostiach, ktoré v minulosti prispeli k existencii národa a jeho zviditeľneniu. Súhlasím s autorom článku, že u niektorých sa prejaví vlastenectvo len vtedy, ak im to z rôznych dôvodov, najmä finančných, vyhovuje. Viac čakám od niektorých umelcov. Začiatkom 90. rokov priniesla rakúska televízia dokumentárny film o hroznom životnom prostredí na Slovensku. Ukázala dymiacu fabriku, strašné smetisko na okraji neuveriteľne chudobnej dediny. Takéto zákutie museli iste hľadať dlho. Na smetisku so sudmi vyhodených chemikálií sa pohyboval náš známy biedne oblečený herec, ktorý v úlohe lekára hovoril: „Nemôžem proti tomu nič robiť, ja mám tiež deti.“ Pred filmovaním musel poznať scenár a vedieť, že prinajmenšom uráža slovenských lekárov, ktorí ani vtedy nevyzerali ako bezdomovci. To bol tiež preukázaný dôkaz „vlastenectva“. Do výšky rakúskeho šilingu. Ján Pšenica, Nitra
Stavajme na tom, čo nás spája Prvý spoločný kráľ Maďarov a Slovákov Štefan I. by určite nejedného dnešného „národovca“ na oboch brehoch Dunaja za jeho hlúposť prehol cez koleno a vymeral mu najmenej dvadsaťpäť. On si veľmi dobre uvedomoval, že ani jedna národnosť sa v krajine, kde je kráľom, nesmie vyvyšovať nad druhú. Od jeho vlády uplynulo už viac ako tisícročie, ale ľudia ako keby strácali rozum a zabúdajú na to, že Hungaria kedysi znamenalo práve tak Maďarsko ako i Slovensko. Ešte koncom 18. storočia boli aj slovenskí vlastenci hrdí na Uhorsko, ktoré považovali za svoju vlasť a nejeden zaň položil svoj život napríklad v protitureckých vojnách. Nuž a prostý ľud drel na panskom, či bol pánom Maďar, alebo Slovák. Drel a kultúrne sa vyžíval v ľudových piesňach, ktoré vznikali a šírili sa súbežne v slovenskom i maďarskom prostredí. Dôkazom je skutočnosť, že nejedna maďarská ľudová pieseň sa spieva na tú istú melódiu po slovensky a naopak. Je škoda, že doteraz ešte nikomu nenapadlo zozbierať tieto spoločné ľudové piesne a vydať ich v akomsi ontologickom slovensko-maďarskom spevníku. Myslím si, že v terajšej neradostnej situácii napätých slovensko-maďarských vzťahov by takýto čin výrazne obrúsil trecie plochy. Máme toho naozaj mnoho spoločného, aj naše kuchyne či ľudové výšivky sa veľmi podobajú, hoci o tom doteraz nik nevydal rozsiahlejšiu publikáciu. Vždy je rozumnejšie vzájomné vzťahy zakladať na tom, čo nás spája, ako na tom, v čom sa líšime. Pri rozhovoroch s mojimi maďarskými priateľmi sa vždy zhodneme, že my, obyčajní občania nemáme medzi sebou problémy, a keď akási nevraživosť v slovensko-maďarských vzťahoch vznikne, vždy je za tým primitívna hlúposť politikov konkrétneho obdobia. Michal Svoreň, Kolárovo
